Trafilo sa mi raz koncom júna odbehnúť presne o desiatej večer do mesta, na otočku. A pozoroval som zaujímavý jav, o ktorom sa často hovorí. No kto nezažije na vlastnej koži, len ťažko uverí.

Bol to ten extrémne horúci jún, kedy teploty vzduchu v tieni prekračovali popoludní hodnoty 38° Celzia a večer o desiatej mi všetky teplomery, v dome, na terase aj v aute, ukazovali teplotu 27°C. Áno, aj kamenný dom sa počas júna vyhrial tak, že večer mal teplotu, ako aj cez deň, tých 27 stupňov. Raz darmo, ak v dome musíte ráno variť dva dni po sebe, tak je to poznať, lebo cez deň vetrať nemôžete. Len v noci, ale hlavne nadránom.

No ale sadol som teda do auta, klímu som ani nezapol, lebo načo, tých 27 sa dá zniesť, keď človek fyzicky nepracuje, len sa vezie v aute. No len čo sme o pár minút vošli do mesta, teplomer na aute ukázal 28°. Všade asfalt, betón, domy, chodníky, tráva vykosená na drn a stromov pomálo, na každej budove nejaká klimatizácia, najmä na úradoch a obchodoch, teda kúri sa do vzduchu od rána do večera k tomu slnku. A z betónových povrchov absorbované teplo sála dlho do noci, dlho do rána.

Vyložil som pasažiera a vracal sa na dedinu. Len čo som opustil mesto a vošiel do prvej dediny, teplomer opäť klesol na 27°. A držal sa tak aj keď som prišiel pred svoj dom. Domov je tu menej na kilometer štvorcový, zato stromov neúrekom a klimatizáciu tu majú nejakí exoti, ktorí nevedia, že staré domy sa vetrajú v noci, nie cez deň. A v tých nových len tí, ktorí „musia“ mať pohodlie a tvrdo za to platia časom stráveným v nepríjemnom zamestnaní. Veď nejako tie zarobené peniaze z tých ľudí dostať musia, však?

Na vidieku je skrátka aj horúce leto znesiteľnejšie. Nie len v noci, aj cez deň. Stačí zájsť uprostred dňa medzi stromy, sadnúť si na lavičku a človek ani nevníma tú horúčavu, aká panuje na slnku. A len sa v duchu pousmeje nad tými bláznami v mestách, ktorí v tom musia žiť a pracovať. Musia, lebo sa sami tak rozhodli.