Ľudia sa radi sťažujú. V krčme, na zastávke, v čakárni u lekára alebo len tak, v kruhu rodiny. Každý má na všetko názor a vie to robiť lepšie, ako ten, na koho sa sťažujú. Je to taký náš národný šport, šomrať. A čo keď ten, na koho nadávate, ani nevie, že ste zaznamenali problém s jeho službou?

Popoludní som už ani veľmi nič nerobil, lebo som očakával v krátkej chvíli príchod autobusu do dediny a s ním aj mojej návštevy. Zľahka som znervóznel, keď už bolo desať minút „PO“, keď vtom zazvonil mobil. Celý hovor by sa dal zostručniť do „Prídeš po mňa do predchádzajúcej dediny, autobus ušiel a ja mám ťažkú tašku.“ Zamkol som chalupu, sadol do auta a odbehol tie tri kilometre do dediny, kde sa križuje hlavná cesta s odbočkou do tej našej dediny. Práve tu pred MNV na zastávke autobusu sa stretávajú ľudia, prichádzajúci z mesta popoludňajším spojom, s autobusom idúcim z iného smeru, ktorý tu tých ľudí naberá, aby ich doviezol tých pár kilometrov domov. Oficiálne je na prestup asi päť minút a integrovaný systém dopravy dovoľuje v prvom autobuse si kúpiť lístok až na konečnú, hoci tam nejde. Na lístku je aj limit na prestup jedna hodina, hoci ten posledný autobus je naozaj posledný. Autobus aj vodič parkuje v dedine a pohne sa až skoro ráno na budúci deň. Ak ho nestihnete, smola, pešo je to po lúke ani nie pol hodina.

Na zastávke ostali celkom štyria ľudia, ktorí sa domov nedostali autobusom a aj si dvaja pošomrali, že „zase nás tu nechal“. V podstate sused z dediny. A vedeli sme aj z iného dôveryhodného zdroja, že sa stáva, keď priamy autobus z mesta chvíľu mešká, tak ho ten prípojný nepočká. Len sme netušili, ako často sa to stáva.

Večer som sadol k počítaču a napísal mail dopravcovi. Na druhý deň som dostal odpoveď, že náhradný vodič na linke bol upozornený, že je povinný počkať na kolegu a cestujúcich, hoci elektronický systém predaja lístkov nie je medzi autobusmi prepojený (Haló, Transdata!) a teda nevie, či v spoji mu vezú nejakých predplatených cestujúcich. A že upozornili aj stáleho vodiča linky, keďže som písal, že sa to stáva častejšie. Že sa veľmi ospravedlňujú, ale doteraz nemali nijakú sťažnosť na podobné situácie a že ich to mrzí, bla, bla.

Druhý deň bolo v autobuse „pozdvižení“. Vodič prvého priameho spoja na zastávke zažartoval, keď videl tých istých cestujúcich, že dnes môžu meškať, prípoj ich tam bude určite čakať, osobne hovoril telefonicky s vodičom toho autobusu. No a vodič prípoja do dediny si pri nastupovaní prestupujúcich a kontrole integrovaných lístkov neodpustil poznámku, že ho včera ktosi vedeniu firmy „natrel“.

Z tohto príbehu vyplývajú niektoré fakty. Vedenie dopravnej firmy nevedelo, že si šofér robí čo chce a tak sa ponáhľa domov, je to po ceste asi 5 kilometrov, aby to konečne „zapichol“, že sú mu cestujúci ukradnutí, či je leto, či je zima, či prší alebo je sneh a mráz. A že sa ľudia zvyknú nahnevať, keď im na to prídu, že podvádzajú. Ale aj to, že keď chcete dosiahnuť nápravu zlého stavu, musíte sa ozvať.

Lebo keď si kúpim lístok na autobus a jeho šofér mi kúsok pred cieľom ukáže vztýčený prostredník, nepomôže, aby sa to nabudúce nestalo, nadávať kamarátom alebo doma v kuchyni. A napísať oficiálnu sťažnosť šéfovi previnilca s uvedením všetkých pravdivých faktov nie je bonzáctvo. Alebo si bežne platíte v obchode celý chlieb a predavačka vám dá s odkrojeným kusom?

Som presvedčený, že ten prípoj tam bude čakať na kolegu už vždy 😉