v medzivojnovom období trávili svoj čas najradšej v kaviarňach. Sedeli tam celé dopoludnie, popíjali svoju šálku kávy a pozorovali okolie. Nemuseli pri tom nič robiť a nemuseli ani nič hovoriť.

Stačilo im pozorovať život. Sledovať ľudské príbehy, ktoré sa pred nimi odohrávali, alebo si vypočuť iné príbehy, ktoré si tam ľudia rozprávali. A mali hneď inšpiráciu, zápletku, pre ďalšiu poviedku alebo román. Lebo život píše najlepšie príbehy, život sám je najlepšia inšpirácia.

Moja spisovateľská „kariéra“ zažiaril na strednej a moje ďalšie pracovné pôsobenie spoľahlivo zabilo akýkoľvek talent, ak nerátam ten na byrokratické zápisy, aj z toho som po pár rokoch ušiel do biznisu. Ale posledné roky píšem zas, hoci nie vymyslené príbehy, plné cudzích emócií, ale príbehy zo života. A pre inšpiráciu si chodím na terasu. Využívam ju nie len na oddych medzi rôznymi prácami na gazdovstve, ale aj na raňajky, obedy ba aj večere, ak je vonku slušné počasie, a tiež na stretnutia s priateľmi, ktorí ma tu navštívia, pri káve alebo bylinkovom čaji.

Lebo vidieť našich susedov pri tom, ako pracujú na svojich záhradách, je naozaj inšpiratívne, najmä pre návody typu „Ako dnes v suchom podnebí na záhrade nepracovať“. Osobitne jeden „hlúpy Jano“ je taký hlučný, že aj keby som nechcel, tak ho počujem, a keď potrebujem v kľude nad niečím premýšľať, idem do domu, kde máme aj dobre zvukovo izolačné okná. Je taký presvedčený o svoj neskonalej múdrosti a dokonalosti, že má silné nutkanie o tom každého presviedčať. Ak nepoučuje svoju manželku, tak sype „múdrosti“ do svojej brigádničky, ktorá mu príde občas pomôcť s prácami, na ktoré nemá silu alebo ktoré považuje za seba nehodné. Niekedy ho podozrievam, že jej platí tie dve eurá na hodinu nie za okopávanie alebo rýľovanie záhonov, ktoré iní ľudia nerýľujú (ako je napríklad záhon Rozuma), ale za to, aby jej mohol vykladať svoje múdrosti, hoci aj jemu musí byť jasné, že ona na to nemá mentálnu kapacitu. Ale život a matka ju naučili, že mudrlantom treba len prikyvovať a pritakávať. A tak je Jano spokojný a má svoje obecenstvo.

Pritom každému skúsenému záhradkárovi musí byť pri pohľade na jeho parcelu jasné, že on sa tomu vôbec nerozumie alebo všetky postupy ignoruje. Ale návštevy z „jeho“ spoločenskej vrstvy sú láskavé, nikto mu neoponuje, nikto sa s ním neháda, a na jeho ponosy, ako sa tento rok nedarí, lebo sucho, lebo teplo len väčšina ide „vľavo hľaď“, lebo za plotom je iný svet. Všetko dobre rastie, všetko prosperuje, všade plno úrody, hoci míňame len zlomok vody, čo on.

Vlastne som za jeho hlasné mudrovanie, počuteľné do piatych dvorov na obe strany ulice, vďačný. Taká inšpirácia na články sa nedá nikde kúpiť a tu ju mám zadarmo. Niekedy nestíham toľko článkov ani napísať, koľko tém on dokáže „nadhodiť“. Je žiarivým príkladom toho, ako aj tupec môže byť diplomovaný.