Veľa ľudí túži po tom, aby mali pasívny príjem. Teda príjem bez roboty. Tí múdrejší už vedia, že to prakticky nejde a pojem „pasívny príjem“ chápu ako príjem bez toho, že by museli pravidelne chodiť do zamestnania, makať každý deň osem hodín. V rámci internetu sa za pasívny príjem často považuje prevádzkovanie webstránok a zverejňovanie platených článkov. Lenže to nie je vôbec ľahký spôsob obživy a už vôbec nie pasívny príjem. A často ide doslova o nervy.
Prevádzkovateľ takého PR blogu musí napísať veľa článkov zadarmo, alebo dokonca si ich nechať napísať za peniaze od niekoho iného, aby mal na webe obsah, medzi ktorý bude pridávať články, objednané inzerentmi. Tí totiž nechcú mať „svoj“ článok medzi hromadou podobných. A ani prevádzkovateľ webu nechce, aby mal web plný reklamných článkov, pretože sa to nepáči ani čitateľom. Naozaj to nie je príjem bez práce.
Okrem toho, aby ste takýmto spôsobom dosiahli príjem, musíte mať zákazky od inzerentov. Od firiem, ktoré si chcú nechať zverejniť propagačný článok a musia to chcieť na vašom webe. Takže vôbec nemôžete byť pri takomto podnikaní pasívni.
Preto často blogeri využívajú sprostredkovateľské weby, ktoré inzerentov za mierny poplatok nájdu a zorganizujú všetku tu prácu okolo zadávania článkov. Inzerenti zase môžu zadať požiadavku pre viaceré weby na jednom mieste. Pre všetkých je to výhodné. Lenže niekedy je to naozaj o nervy.
Ako tento týždeň. Dostal som viacero dopytov na články na jeden web. Snažím sa z ponúk vyberať také, ktoré korešpondujú s témou webu a nie sú sú proti môjmu presvedčeniu. A tiež aby neboli najlacnejšie. Jeden inzerent mi zadal objednávku na dva články s podobnou tématikou. Jeden v štandardnej dĺžke 300 slov (1 normostrana) za primeranú cenu a druhý za cenu polovičnú, avšak v zadaní bolo „1/4 až 1 NS podľa témy“, teda 75 až 300 slov. Hovorím si: „Prečo nie? Cena je nízka, ale stačí mu krátky text s odkazmi.“ A tak som po napísaní dlhého článku, ktorý bez pripomienok schválil a preplatil, napísal aj druhý.
Ozval sa onedlho (cez interný komunikačný systém sprostredkovateľa), a že či je to v poriadku, že text má len tri odstavce. Hovorím si „Čo mu drbe? Veď písal 1/4 až 1 NS a dostal 230 slov, čo je v rozsahu jeho zadania, dokonca v intervale vyššom, ako nižšom. A za tie peniaze…“ Slušne som mu v tomto duchu odpísal. Na to reagoval s tým, že tie obrázky sú hrozné a že mi pošle nejaké mailom. „To je fakt pako, veď tie obrázky sú z jeho webu a ja za to nemôžem , že dovolil svojmu webmastrovi dať tam malé obrázky, ktoré sa po zväčšení iba rozmažú.“ Opäť som mu slušne odpísal v tomto duchu a na jeho žiadosť mu napísal mailovú adresu, na čo interný systém zareagoval podráždeným spôsobom s tým, že pokus o vloženie mailovej adresy je pokusom o podvod na prevádzkovateľovi systému. Pri priamej komunikácii inzerenta a blogera totiž systém prichádza o províziu.
Navrhol som mu vložiť obrázky pre môj článok niekam na web a poslať link alebo to poslať cez úschovňu, ktorej adresu by mohol do systému vložiť. Nič z toho neurobil. Na záver mi poslal trošku nazlostenú reakciu na tému zlého textu článku, že kašle na obrázky a článok prepláca. A dal mi zlé hodnotenie. Ano, v tomto budúcom VIP systéme PPP inzerenti známkujú blogerov a prevádzkovateľ trojkárov vyhadzuje zo systému predaja článkov.
Tak má na webe mizerné obrázky, objedná si článok za pár šupov v dĺžke 75 slov a keď dostane text trikrát dlhší, urazí sa. Tak tento článok bude prvý, ktorý po roku (toľko musí podľa pravidiel zostať na webe) zmažem, a s veľkou radosťou.
Ovšem humoru si človek užije aj inak. Inzerenti môžu komentovať dôvod, prečo odmietli blog pre svoj reklamný článok. Jeden z nich ma fakt rozosmial. Do dôvodu napísal, že na webe o gastronómii sa mu nepáči článok o náhradných dieloch pre auto. Zaujímavé, že zadávateľovi článku sa páčil, keď som mu pri objednávke článku napísal, že práve to auto, na ktorého náhradné diely má byť text, vlastním, rád s ním jazdím a tie diely aj kupujem.
Pretože aj bloger je človek a na blogu, ktorý je písaný osobným štýlom autora si myslím, že má miesto aj článok, ktorý nie je plne tématický, ale dokresľuje osobu autora.
Začínam mať niektorých PPP systémov plné zuby.