Dnes som mal možnosť sa presvedčiť, že ľudia naozaj už majú menej peňazí, ako v minulosti a že sa to prejavuje aj na tom najneočakávanejšom mieste, u lekára. Chudoba, ak už nie je tu, tak sa veľmi rýchlo blíži.

Zavčas ráno mi zazvonil mobil a známy hlas na druhej strane sa ma pýta: „Nezobudila som ťa?“
„Kdeže“, odpovedám. „Ja už mám nachovanú všetku hydinu a dopolieval som zeleninu. Čo potrebuješ?“

Málokedy spím o ôsmej a málokedy raňajkujem pred deviatou. A tak som si v pokoji vypočul ponosy na dva dni nefunkčný internet v ambulancii praktického lekára, čo dnes znamená nemožnosť vystavovať recepty, ale aj maródky a iné veci, spojené viac s byrokraciou zdravia, ako so zdravím samotným. Jadrom problému bolo, že pracovník dodávateľa konektivity je práve na dovolenke asi tisíc kilometrov ďaleko. Nič, čo by nebolo riešiteľné. Poznáme sa už roky, hoci si pamätám, ako ma „vysánkoval“ z nedávneho angažmán v jednej firme… Nie som pomstychtivý. Ak dostanem potrebné údaje, som schopný do pol hodiny byť v ambulancii a pozrieť sa na problém.

Tak sa aj stalo. Súčinnosť po telefóne vynikajúca, však nie ja som mal problém 😉 a keď niekomu ušetrím dvetisíc kilometrov, tak prečo nespolupracovať, že 😉 Nakoniec bolo treba vymeniť router, ale aj to sa po telefóne z dovolenky zariadilo, než som dopil s doktorkou kávu (aj tak nemohla pracovať), ktosi zaklopal na dvere (ďalší dávny známy) a podal krabicu s routerom. Potom už len rutina, hoci s kľučkami okolo polien, ktoré tento typ routera občas hádže pod nohy, a mohli sme pristúpiť k finálnemu reštartu kompov a testnutiu nie len spojenia von, ale aj funkčnosti internej sieťovej aplikácie, ktorej sa nikdy nepáči šachovanie so sieťou 😉

Keď som sa spýtal, či všetko funguje podľa želaní personálu a či môžem odísť, nasledovala otázka sestričky „Čo sme dlžní?“ a ja, ako vždy v prípade mojej „domovskej“ ambulancie hovorím „Ako vždy, možno by potešila káva“ som sa dozvedel, že s kávou bude problém.

„Pacienti už nám ani kávu nenosia, všetko je drahé. Ani my už skoro nemáme čo piť!“

Tak to je prúser. Keď ľudia už ani na prezenty lekárom a sestričkám nemajú peniaze, zle je. Nakoniec pani doktorka našla v skrini jeden balíček mletej kávy, ktorú tam nikto nepije, ja ju mám rád, najmä ráno.

Problém solved, ambulancia môže ordinovať, ľudia dostanú svoje lieky a ja som späť na vidieku, kde je svet ešte v poriadku.