web analytics

Osobný blog

Každý chce vaše dobro. Nedajte si ho vziať!

Tempo určuje vždy najpomalší

Autor: admin - jún• 03•2018

Reťaz je taká silná, aké mocné je najslabšie ohnivko a mnohé ďalšie príslovia hovoria o sile celku a o ich pravdivosti sa môžeme presvedčiť aj sami, ani nemusíme robiť špeciálne experimenty. Pretože osobná skúsenosť je vždy najlepšia. Aby ste zvládli jazdu áut v kolóne, nemusíte byť vojakom, aby ste chápali problémy v školstve, nemusíte byť len ministrom.

Zostaňme na chvíľu pri tých autách. Kto zažil povinnú vojenčinu a presuny v nekonečných kolónach rôznych druhov vozidiel, tak vie, že pri zachovaní súdržnosti kolóny je potrebné prispôsobiť jazdu tomu najpomalšiemu či najslabšiemu autu. Nejde ani tak o najvyššiu rýchlosť, ako zrýchlenie; v križovatkách, zákrutách, všade kde treba pribrzdiť.

Kto vojenčinu nezažil, si to môže vyskúšať pri kolóne svadobných vozidiel, s tým sa dnes ako vodiči stretneme častejšie. Ak v strede zaradíme najslabšieho, darmo majú prední silné motory, musia na neho čakať a zadných brzdí. Ak ho zaradia na koniec, ľahko mu ostatní ujdú, no po prípitku ich určite dobehne. Alebo dorazí až k rezňu. Lenže majú všetci prísť o vermut s citrónom a slepačiu polievku, zo solidárnosti?

Tu sa dostávame na tenký ľad, kedy sa možnosti miešajú s právom. Na čo všetko máme nárok a aké máme možnosti? A máme právo obmedzovať v možnostiach aj tých druhých pre svoje obmedzenie?

V prípade hostiny to asi vyriešime rýchlo a ľahko. Stovka ľudí pôjde svojím tempom, aby z prestretého stola ochutnala nie len prípitok a predjedlo, ale aj chutnú polievku. Tomu „chudobnému príbuznému“ so starým a slabým autom, ktoré sa pomaly rozbieha z každej križovatky a pomaly sa štverá do kopca, nechajú na tanieriku a v pohári jeho „prídel“, nech si ho sám vychutná pozdejšie, keď konečne dorazí do cieľa, v ktorom oni už oslavujú. Alebo aj neochutná, ak nemá záujem, čas, náladu. Asi ťažko by sme chceli od skupiny vodičov rovnako silných áut, aby na každom kopci čakali na tú upachtenú potvoru s pokazeným motorom či vylágrovaným ložiskom v kolese, aby udržali partiu pokope, ale súčasne zmeškali príchod a prišli o hlavný chod a užili si len šalát a zákusok. Nechať na stoloch chutný rezeň a prísť tak o príležitosť?

Na svadby nechodíme všetci, ale do školy áno. Ja som nedávno dokonca chodil do školy ako učiteľ. Dohodol som sa so starostom jednej dedinky, že na jeho malotriedke prevezmem výučbu počítačových znalostí. A tak som raz týždenne popoludní prišiel, aby som deväť chlapcov a dievčat z prvého až štvrtého ročníka naučil efektívne pracovať s počítačom a internetom.

Dvoch prváčikov som musel v prvých týždňoch dokonca učiť rozpoznávať písmenká na klávesnici a chápať písané slová, predbehli sme učebné osnovy, aby sme mohli napredovať. Výhodou bolo, že nikto z nich, bez ohľadu na vek a zaradenie do ročníka základnej školy, prácu s počítačmi neovládal. A tak som začínal „na zelenej lúke“, na rovnakej štartovacej čiare pre všetkých.

Už v priebehu niekoľkých týždňov môjho učiteľovania som vybadal, že osem žiakov tejto školy, bez ohľadu na vek a ročník, chápe dobre, čo im vysvetľujem, zapamätá si a rýchlo sa učí, ale ten deviaty, tretiak, má problémy. Už po polhodine prestáva vnímať a chápať, kým ostatní aj popoludní dokážu udržať vnímavosť deväťdesiat minút a rýchlo si osvojujú nové vedomosti. Nešlo pritom len o teóriu, pre deväť detí som mal päť počítačov pripojených k internetu. Bez ohľadu na to, ako som skombinoval dvojice, tento deviaty žiak bol pomalý, nechápajúci, všetko som musel viackrát opakovať a hoci som sa snažil mu všetko vysvetliť aj rôznymi spôsobmi, ostatní už boli nervózni, chceli pokračovať ďalej, ale nemohli sme, lebo posledný „člen kolóny“ mal inú rýchlosť.

Mal som na výber. „Dokopať“ aj toho menej chápavého tretiaka do štádia, aby aspoň priemerne zvládol „predpísané učivo“ a nechať aj ostatných spolužiakov na tomto priemere alebo sa venovať tým šikovným, posunúť ich ďalej a „obetovať“ toho hlúpeho.

Piaty počítač som venoval tomuto slabému žiakovi, pri ostatných štyroch sedeli dvojice jeho šikovnejších spolužiakov. Štvrták s prvákom, druhák s tretiakom, všetko jedno, chápali a učili sa rýchlo, spoločne napredovali. Do konca školského roka zvládli plynule prácu na osobnom počítači aj na internete. Všetci ôsmi. V priebehu každej lekcie zhruba po polhodine prestal ten deviaty „stíhať“, už nechápal, čo im vysvetľujem, nevedel si precvičiť zadanú úlohu na PC a nepamätal si takmer nič z minulých lekcií. Úplný opak zvyšku triedy. Pamätali si z minula, rozumeli novým príkladom a všetko rýchlo urobili. Podľa spolužiakov bol tento jedinec úplne rovnaký aj v bežnej škole. Skrátka pomalý, hlúpy.

Presvedčil som sa, že ak chcem dosiahnuť so zverencami skvelé výsledky, musím zvoliť správny prístup ku každému, venovať mu dostatok času, ale ak niekto výrazne vybočuje z kritérií, nemá cenu ho siliť, ak nechcem poškodiť zostávajúcu väčšinu. On nikdy nedosiahne želaný priemer, ale ostatní môžu byť pri rovnakom úsilí skvelí.

No a teraz som svedkom toho, ako sa v celoštátnom meradle v duchu hesla inklúzie „právo každému“ nasilu integrujú do škôl zdravých a schopných detí aj také, ktoré majú otvorené nedostatky. Tieto im sťažujú alebo dokonca znemožňujú úspešné vzdelávanie v štandardných podmienkach. Namiesto toho, aby im boli vytvorené pre nich najvhodnejšie podmienky pokiaľ možno v kolektíve podobne schopných spolužiakov a venovali sa im pedagógovia, schopní dosiahnuť porovnateľné pokroky, brzdíme „kolónu rýchlejších“.

Toto nemôže fungovať. Určite nie, ak chceme z našich detí vychovať vzdelaných, šikovných a úspešných ľudí. Keď väčšinu času musia čakať v triede na to, až schopný učiteľ dosiahne aspoň merateľný pokrok v príprave inkludovaného žiaka, ktorý možno ani nemá bunky na to, aby chápal, čo mu učiteľ vysvetľuje. Premrhávame tak príležitosť, ktorá sa už nebude opakovať. Pretože vraj mentálne slabší jedinec má rovnaké právo na vzdelávanie, ako ostatné deti. A tie nemajú právo dosiahnuť najlepšie možné vzdelanie? Tie nemajú právo na to, aby ich nebrzdili v ich vývoji?

Na stredne škole som mal ruku v sádre. Nikto preto so mnou nechcel byť vo dvojici na chemických laboratórnych cvičeniach. Mal som právo žiadať, aby desiatka spolužiakov čakala na to, kým ja dokončím primitívny pokus za trojnásobok času? Mal som právo obmedziť ich právo na primerané vzdelanie len preto, že ja mám problém?

Alebo niekomu ide v skutočnosti o zníženie celkovej úrovne vzdelania a vedomostí žiakov v štáte? Budeme niekoho v budúcnosti súdiť za vlastizradu a likvidáciu národa?

Môžete sledovať príspevky pomocou RSS 2.0. Môžete zanechať reakciu, alebo trackback vašej stránky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.