Tento článok som si chcel prečítať na internete. Pôvodne som si čítal iný článok, o ktorého obsahu som písal na tomto webe, a keďže ma zaujali na konci aj iné články, naklikal som si ich kolieskom myši vo svojom obľúbenom prehliadači Firefox do nových kariet mysliac si, že si ich pozriem hneď na to, ako dopíšem svoj článok. Haha, myslieť znamená hovno vedieť!
Keď som teda dočítal pôvodný článok na medialne.etrend.sk a dopísal svoj a pozatváral príslušné karty prehliadača, pretože ich mám stabilne pootváraných desiatky a na rýchlosti počítača je to potom vidieť, predsa len to žerie pamäť, chystal som sa prečítať čosi o PR článkoch, pretože ich občas aj sám píšem 😉 Takže čo si redaktor myslí (aj) o mojich žvástoch?
To som sa nedozvedel. Dozvedel som sa totiž po prečítaní pár úvodných riadkov a jednej fotografii (celé to zasahuje pod zlom štandardnej obrazovky, takže sa „to“ dozviete až trochu neskôr, a na prvý pohľad sa nič zlé nedeje) toto:
Kliknutím si obrázok zväčšíte
V minulosti som mal papierový Trend predplatený, predtým som ho roky kupoval. Za ten čas som do archívu vliezol asi raz ročne, pamätám si že raz, keď som písal článok o pánovi Grobarčíkovi a jeho využití fondov na podporu zamestnanosti na Orave v súvislosti s bankrotom výrobcu televízorov. Išlo o komplot v HZDS a peniaze daňových poplatníkov vo vreckách kapitálotvornej vrstvy.
Dnes o predplácaní papierových novín a časopisov neuvažujem a na nete si prečítam všetko z toho čo stihnem z toho, čo ma zaujíma. Takže ostáva Piano a aj ostane bokom môjho záujmu. Žvástov o prémiovom obsahu po zaplatení už som čítal dosť a aj reakcie tých, čo si ho zaplatili a zaplakali. Propagandu si predplácať nebudem a diskutovať mám kde. Aj tak si myslím, že celý systém spoplatnenia obsahu internetových médií bol postavený len na to, aby slušným ľuďom obmedzil možnosť diskutovať pod článkami, ktoré nie sú úplne objektívne. Navyše, tá drzosť, admini mažú nepohodlné príspevky aj užívateľom, ktorí si za možnosť diskutovať zaplatili práve cez Piano. A pritom nešlo o nič vulgárne alebo protizákonné, len išli so svojím názorom proti oficiálnemu prúdu a mediálnej masáži vrchnosťou.
Takže rozhodne nebudem platiť za to, aby som sa dozvedel, čo si PR článkoch, nech už si PR prekladáme ako PageRank, Public Relations, PRopagačný alebo čokoľvek vás napadne, myslia v Trende.
Jednoducho som si adresu stránky skopíroval, otvoril Explorer, vložil adresu a celý článok som si prečítal. Nič nové som sa nedozvedel. Len som získal dojem, že mnohým ľuďom vadí, že internet je plný platených článkov na blogoch malých blogerov, ktoré nahlas alebo v tichosti propagujú nejakú službu alebo nejaký produkt, poťažmo web.
O čo ide? Veď všade okolo nás je reklama. A blogeri sú neovládateľnou platformou. Za menší peniaz, ako cez veľké mediálne agentúry, si dokážu inzerenti zohnať reklamu. Peniaze idú mimo veľké komplexy, nie sú nimi ovládané, nedá sa nich zarobiť. Inzerciu si môže dať hocikto, aj konkurencia práve veľkými hráčmi zastupovanej firmy a môže získať lepšiu povesť aj viacej zákazníkov za menší peniaz. Mocní si budujú svoj svet pre seba a tisíce malých nezávislých im ho nabúravajú.
A že má byť reklamný článok označený ako reklama? Čo ak píšem o skvelom penzióne, kde som strávil dovolenku, zaplatil za ňu a neskôr pre jej prevádzkovateľa napíšem článok plný mojich skúseností, s odkazom na web penziónu? O čo ide? O referenciu, osobnú skúsenosť či reklamu? A čo ak píšem ódy na značku auta, ktorú sám používam a som s ním veľmi spokojný? Ako označiť taký článok, keď najprv bola skúsenosť a až potom objednávka? A cena nezahŕňa ani cenu umytia auta v umývárke?
Oficiálna ochrana pred reklamou došla dnes tak ďaleko, že každý program v telke je označený logom „PP“ (product placement – v programe sú umiestňované produkty) a vedľa auta značky Peugeot, ktorá zaplatila producentom TV seriálu je audina so starostlivo zamaskovaným logom na kapote, lebo v programe nemôžu byť propagované značky. Choré, tento svet. V programe pre záhradkárov ukazujú, ako sa brániť škodcom na bylinkách a na krabici s prípravkom je páskou prelepené logo výrobcu, lebo nemôžu v telke povedať, ktorý prípravok to je. Lebo reklama je zakázaná. A v nečakanej prestávke vás hlukom uderí reklama na (doplňte, čo váš štve najviac), lebo teraz už zakázaná nie je, lebo si ju zaplatili.
Ako vždy ide o prachy a moc. A nad blogermi, ktorých sú tisíce, nemá nikto moc ani vplyv. Aj keď sa o to snažia, u nás minimálne dvaja. Napríklad Google, ten zakazuje na stránkach, ktoré zarábajú pomocou jeho reklamného systému Adsense (táto stránka to nie je), reklamu na zbrane (aj poľovné) aj stránok, kde sa vyskytujú. Takže nemôžete písať reklamný článok o ďalekohľadoch a vestách, lebo na stránke sa predávajú guľovnice. Nemôžete písať na stránke o alkohole alebo pive. Ani o liekoch na recept, stačí že sú na predpis v USA, a máte problém. Ako môžem vedieť, čo je v USA na predpis a čo nie? Alebo iný príklad. Nemôžete písať o stránkach, predávajúcich seminárne a diplomové práce. Netvrdím, že je to kóšér, ale keby si ľudia na školách robili svoju prácu poriadne a nie povrchne, nerozšírilo by sa písanie seminárok na objednávku. A tým druhým je placla.
Mám skúsenosť, že každý, kto dosiahne určitú veľkosť, sa začína správať ako nenažraná sviňa.
Takže som si svoje tri články na medialne.etrend.sk prečítal. Nie, nebudem mazať cookies vo svojom PC ani zapínať druhý náhradný len preto, aby som si prečítal článok na webe, ktorý nestojí o moju návštevu, len o moje peniaze a navyše, ten obsah nie je až taký dôležitý či zaujímavý. Navyše, na iných miestach si viem prečítať to isté či o niečo viac. A na záver, nie je mojím cieľom čítať čo píšu iní, ale písať, aby som bol čítaný. A bez toho, že by som z vás ťahal peniaze alebo vám odmietal prístup k mojím článkom.