Na konci deväťdesiatych rokov som s partiou bol na jednom športovom podujatí v Nemecku. Bývali sme v rodinnom dome jedného z organizátorov a okrem iného som si všimol, že mali tri autá. Ford Scorpio používal manžel, Ford Sierra manželka a Ford Fiesta starší syn. Mladší ešte nemal vodičák.

Najskôr ma prekvapilo, že načo im sú tri autá a potom, že prečo sú všetky autá rovnakej značky. Bol som mladý a nedávno odchovaný na socializme. Škodovku vtedy nemal každý a Ladu si mohlo dovoliť len pár ľudí.

Domáci sa vyjadrili, že im tie autá vyhovujú, sú spoľahlivé a občas si ich medzi sebou požičiavajú. Takže si niekedy ani nevšimnú, v akom aute sedia.

Neskôr som mal možnosť chodievať na služobné cesty s kolegom na jeho Ford Sierra a pri šoférovaní sme sa striedali. Celkom sa mi to auto zapáčilo. V rakúskej firme boli Fordy bežnou výbavou, občas som sa zviezol starším Escortom kombi a keď nastúpili Mondeá, úplne som sa do fordov zamiloval. Také auto raz musím mať doma!

Keby teraz niekto prišiel k nám na návštevu z Východu, asi by sa čudoval a pýtal sa, načo sú nám doma tri autá. Ja jazdím s Ford Mondeo, žena jazdí s Ford Focus a občas príde synátor s Ford Mondeo. Každý máme svoje auto preto, že každý máme svoj biznis a ideme vtedy, keď to potrebujeme a nemusíme sa dohadovať, kto pôjde autom dnes a kto zajtra, prípadne kto koho zvezie. Občas si tie autá vymeníme, väčšie si berie ten, kto ide na dlhšiu cestu a je fajn si ani nevšimnúť, že vlastne šoférujem iné auto. Vo fordoch sa cítime dobre, všetko nám padne pekne do ruky, žiadny gombík nemusíme hľadať a na podvozok každého z nich sa môžeme spoľahnúť aj vo vyhrotenej situácii. Keď k tomu pridáme solídnu konštrukciu a bezkonkurečnú spoľahlivosť týchto áut, tak je jasné, že Ford je naša voľba nie len srdcom, ale aj rozumom.