web analytics

Osobný blog

Každý chce vaše dobro. Nedajte si ho vziať!

Pasce na strednú triedu

Autor: admin - feb• 16•2014

Zaujímavý článok som našiel na internete a tak som sa rozhodol vám ho preložiť a poskytnúť. Mnoho ľudí už prekuklo túto hru na statusy, ale veľa ľudí ešte beží svoj “krysí pretek”. Kam patríte vy?

Axióma: Od určitého stupňa všeobecného blahobytu sa najlukratívnejším nástrojom obživy stáva pasenie sa na slabých miestach ľudskej povahy, prípadne obohatené o ich ďalšie cielené zoslabovanie. Konkrétne formy sa síce menia v čase (odpustky boli nahradené podstatne totožnými emisnými kvótami), a najmä sú rôzne návnady na rôznu korisť, teda na rôzne typy ľudí, a na rôzne príjmové vrstvy, ale princíp zostáva.

Je jednou z predností trhovej ekonomiky, že hoci sa možno pokúsiť zneužívať nedovtípivosti ostatných, napriek tomu má prvé, posledné a hlavné slovo nakoniec spotrebiteľ, a donucovanie je neprípustné – upír nemôže cez prah, ak si ho tam niekto sám nepozve. Že si ich toľko ľudí pozýva, a považuje to za bežné, správne a potrebné, to je vec druhá, a jedná sa o problém individuálny, nie hospodársko-politický.

Bežné formy ojebávania poznáme

U nízkopríjmových skupín je to jasné, najmä – cigy, pálenka, telka, telenákup, zázračné hrnce, spotrebiteľské úvery, multilevel marketing, jehovisti, vesmírni ľudia a astrovložky, Blesk, Provident, KSČM, odbory, Lidl.

Kým kľúčom k ošklbaniu lopatáča je jeho absencia sebaovládania, prejavená najmä ako neschopnosť odložiť spotrebu, impulzívne nákupy, sklon k psychickým závislostiam, viera v koláče bez práce, potreba šetriť nech to stojí čo to stojí a nadšené skákanie na ľubovoľnú ľúbivú slaninu, u strednej triedy sú to frustrované ambície, ventilované kargokultom. Namiesto budovania skutočného bohatstva sú zhotovované jeho vonkajšie znaky.

Na vyššiu strednú triedu celkom úspešne cielia luxusné značky, a súdiac podľa situácie v pražských uliciach a kaviarňach možno vôbec najúspešnejšie konglomerát Louis Vuitton Moet Hennesy.

Iracionálna spotreba vysokopríjmových skupín má dve svetlé stránky – jednak dochádza výdavkami za status symboly k prirodzenej redistribúciu bohatstva (oproti tej násilnej daňami), takže blbnutie jedných je chlebom druhých, a jednak je epický sklon najmä Arabov, Rusov a Číňanov k míňaniu za zlaté záchodovej misy a limitované šesťkusové série Lamborghini to jediné, čo im bráni kúpiť si za voľné drobné zvyšok zemegule.

Zatiaľ čo stredná trieda vyhotovuje vedľa úžitkovej hodnoty aj nejaký nehmotný pocit (bylonebylium), veľmi bohatí kupujú výhradne pocit, pretože všetko ostatné už majú. Primitívni ľudia dopytujú primitívne pocit výlučnosti. Neprimitivní ľudia dopytujú rafinovanejšie, zaujímavejšie pocity, najmä tieto: “Som dobrý človek”, a “Môj život niečo znamenal”.

Tu je potom základná existenčná neistota a túžba po zmysle jedných, odhalená vďaka uspokojeniu bežných potrieb, chlebom a liekom miliónov.

Tú sa potom hrá celkom iná hra. Superlevel na superbohatých je, bohužiaľ, veľká preveľká časť charity, charitatívnych nadácií a rozvojovej pomoci. Poslať však peniaze niekam na konto nestačí, resp. stačí to len vtedy, keď ide len o pocit, a nie o skutočnú potrebu niekomu pomôcť. Vôbec sa nečudujem Gatesovi, ktorému o niečo ide naozaj, že si radšej založil vlastnú nadáciu, než s tak závratnými sumami nechať hospodáriť obvyklých “neziskovkových” kleptomarxistov. Straty trením v podobných združeniach sú ohromné​​, nech už sú ich deklarované ciele sebachvályhodnějšie, nehovoriac o reálnych výsledkoch ich práce – totiž zakonzervovanie politickej a ekonomickej situácie v krajinách, ktoré zo všetkého najviac potrebujú zmenu. Je to ohromná škoda, pretože dobrovoľný transfer prostriedkov na charitatívne účely je oveľa ľudskejší, než keď to isté prebieha nedobrovoľne formou daní – ale bohužiaľ stupeň sprenevery zverených prostriedkov je rovnako tak ohromný. Samostatný level je hnutie Greenpeace, ktorého námezdný charakter je legendárny.

Najzaujímavejšie je to však u strednej triedy, už preto, že je najväčšia, najsľubnejšia, oproti tým nižším napraviteľnejšia, oproti tým vyšším zase zraniteľnejšia, a dosť možno predstavuje to najzdravšie, čo v spoločnosti vôbec je.

Kam odteká tak veľká časť bohatstva strednej triedy je vynikajúca otázka. Na jednej strane za to pochopiteľne môžu dane, ktoré práve na strednú triedu dopadajú najtvrdšie – ale nie je to všetko. Máme vyšší príjem na hlavu, než kedy kto kde v dejinách, podstatnú časť bohatstva spoločnosti drží práve stredná trieda, a stejnak. Ľudí dávajú len tak tak nájom/hypotéku a prevádzkové výdavky, a iste sa málokto cíti nejako blahobytne. Odpoveď je, že si to z podstatnej časti robíme spotrebnými zvyklosťami. Utrácame za blbosti.

Je teda potrebné pohnúť so spotrebnými zvyklosťami. S tými sa však pokúša hýbať bárskto. Poslednou dobou sa tá šetrnosť rozmáha a chytá až anticivilizačné rozmery, že by sme si mali pomaly chovať v byte sliepky, svietiť si lojovou lampou, pestovať na balkóne vlastné zemiaky a hnojiť si ich vlastným, Kamile, hnojivom. Nalepila sa na to taká divná, spiatočná, alternatívne-regresantská ekovec, dvojnásobne tragikomická svojím sklonom k vytváraniu svojbytných paštét na (alternatívneho) blba, o ktorej to v skutočnosti nie. Nejde o to, odísť do komúny robiť Óm nad záhonom biohrášku, zakázať deťom školu, piť len konopný vývar a nechať si narásť dredy na hlave, v podpazuší aj v ohanbí. Tu nejde o smútok po jednoduchšom, alebo úplne inom svete. Ide o to, nenechať sa systematicky ošklbávať. A to posledné, k čomu by som vyzýval, by bolo držgrešlovanie, tým menej kompenzačné blbnutie (“Neviem obstáť v mainstreame, takže mainstream je hlúpy.”). Vyzývam k racionálnej spotrebe, po ktorej ostane aj na osobné investície. Je to jednoducho o zdravom kritickom rozume pri rozhodovaní o výdavkoch. Nasledujúce je úspešný skromný pokus o zdravý rozum.

Pozrieme sa na zúbok niekoľkým najbežnejším spôsobom ojebávania mestskej strednej triedy. Zloženým účinkom nižšie uvedených a ďalších spotrebiteľských úletov je sklenený strop sociálnej mobility, cez ktorý sa stredná trieda málokedy stane nadstrednou, pretože väčšinu imania rozpustí v pičovinách.

Podobnosti s makrosituáciou celej západnej civilizácie, štruktúrou štátnych výdavkov, zaseknutým hospodárskym rastom a dlhovými pascami, rovnako ako najčastejšie tlačenými alternatívami, ktoré sú však ešte horšie, než norma, nechám na domyslenie bádavému čitateľovi.

takže:

Organizované cvičenia, ktoré možno úplne rovnako dobre, a v prípade takej jogy aj lepšie a bez otrasne desinterpretovaného ideologického sluníčkového balastu cvičiteľských hipipin, po ktorého vypočutí by si Šákjamúni prestrelil hlavu kušou ​​a rozhryzol a zožral diamantovú sútru, robiť zadarmo. Behanie na páse vo fitku za stovku na hodinu, miesto behania po lese zdarma.

Členstvo v pražských fitness za 3 – 4k mesačne, pretože majú pekne podsvietenú recepciu. Havajská čakrová medová masáž lávovými aromakameňmi za 3000, namiesto zvalchovania chrbta kvalifikovaným fyzioterapeutom za dve stovky, bez sviečok, ale so zdravotným účinkom. Solárko. Spinning. Zumba.

Televízie, najmä potom káblová. Platiť pár stoviek mesačne za možnosť mrhať časom je také divné. Čo chcem vidieť, kúpime si na internete jednou z tisíc legálnych či komunitných ciest, bez reklám na jogurty pre lepšie sranie a domácej seriálovej tvorby.

Bioekofairtradeorganickýhahafusiryousuck produkty, mieriace na obvyklé mestské hystérie z blahobytu (zdravie a čierne svedomie), ktoré sa od tých normálnych líšia výhradne násobne vyššou cenou, a konečným príjemcom väčšiny cenového rozdielu v distribučnom reťazci.

Pitie v kluboch, najmä potom koktaily. Brané po cene ingrediencií aj so započítanou 100 % prirážkou, 10 Kč +10 Kč +10 Kč +2 Kč = 189 Kč. Byznysmodel založený na tom, že murársky učeň v zajatí sexuálneho exhibicionizmu kupuje dámam, ktoré ho majú u riti, pitie za svoju dvojhodinovú mzdu. Chlap, pred ktorým sa natriasa dvadsiatka kôz, pričom zničujúci vplyv aj jedných jediných na mužskú súdnosť je vedecky zdokumentovaný, radšej nechá v SaSaZu za večer výplatu, ako vyzerať, že ten cash tam nieje. Nutné dodať, že s postupujúcim večerom začínajú mnohé kluby a krčmy dávkovať alkohol v koktailoch doslova homeopaticky, a pohárik coly alebo osladenej vody s mätou za 150 Kč + je fakt mrožie labúžo. Lídrom v odbore bývalo pražské Hard Rock Café, kde sa ani po piatom long islande, teda teoretickom ekvivalentu dvadsiatich panákov, nedostavil žiadny vnímateľný účinok. Nedík. Pivo a víno ​​podľa osobnej preferencie to istí.

Fajčenie. Pre tých, kto ešte fajčí. Neodsudzujem kategoricky, súc veľkým bojovníkom za osobné slobody, ani do toho nikomu nekafrem, dokonca sa mi tak raz do roka prihodí, že sa pinknem a z niekoho to vylúdim – však nutné si uvedomiť, koľko stojí krabička, a vynásobiť si to za rok, najmä keď je človek zrovna trošku socka.

Starbucks, Paul, Hooters, Paneria, fastfoody atď. Aby sme sa cítili ako Američania z filmov a mestský fríkulíni, a bác, disponibilný zostatok fprdeli. Mattonka na Václaváku za 70 Karlíkov, espresso za kilo (náklady 3 Kč), malá plzeň za to isté. Občerstvenia v centre a v nákupných centrách všeobecne.

Balená voda jest to klišé, avšak na väčšine územia nášho kmeňa tečie z kohútikov kvalitatívne rovnaká alebo lepšia voda, ako je balená. Náklady na ňu sú zanedbateľné, ekomagorov môže potešiť aj úspora obalových materiálov. Voda v petke v dome s kohútikom je úsudkový fail.

Účesy za liter pre pánov, a pokojne tiež za päťku pre dámy. Medzi kaderníčkou za 300 a za 3000 Kč nie je v Prahe viditeľný rozdiel, okrem egoboostu pre spotrebiteľku, ktorá sa tým vo vlastných očiach posúva z 2+kk do spoločnosti hypermodeliek a navoňaných oligarchýň. Dobrá kamarátka mi na hlave doma vo vani vytvorila kvalitatívne porovnateľné veci so salónmi na Václaváku, ktoré som v rámci objektivity pochopiteľne navštevoval.

Kozmetika, kúzelné šampóny, kondicionéry a balzamy, ktoré spojenými silami urobia s mužským okom to isté, Ako žihľavový šampón. Tu je obsah bylonebylia dokonca priznaný v podobe rôznych fiktívnych látok, s názvami takmer ako hladkopokožkium, atraktivnostehnit, voňavanálium a tykrásolesklovlasit. V reklame pred časom zabila “vzácna urea”, čiže močovina, pričom tieto pomenovania by však razom ochotu fifinek mastiť si tým tvár zrazili na nula Kelvinov. Pleťové krémy pre tisíc typov pokožky, delené podľa dennej doby, ročného obdobia, atmosférickej vlhkosti a časti tváre, novo aj pre mužov. Sprchový gél s výťažkom z manga, cibetkového pižma, papáje a koreňa tajomného indonézskeho plazivého mäsožravého stromu. Nerobí.To.Vôbec.Nič.

Znie to ako drobnosti, ale sú to tisíce korún ročne plus. Obyč marseillské mydlo z masti a olivového oleja plus žihľavák urobia némlich ​​to isté, o dva rády lacnejšie. Pokožku najlepšie vyhladí rozumná strava, a jej nemučenie nevlastnými látkami, páchajúcimi genocídu na mikroflóre, a cudzími formami tukov Keby som si chcel risknúť, že budem za prasa, podelil by som sa o pozorovanie, že vôbec najlepšie je na telo dôkladne aplikovaná obyčajná voda, bez ničoho. Takže som sa odvážil.

Potravinové doplnky, aneb slovami Sheldona, recepty na veľmi drahú moč. Sem spadá až na vzácne výnimky aj prakticky celá bylinná medicína. To, že sa mestský človek cíti všeobecne blbo a nezdravo, je dané životným štýlom, a žiadne množstvo guarany, ginkga a prietokových multivitamínov a minerálnych komplexov s tým, nad rámec placeba, neurobí vôbec nič. Opäť, stačí žrať ako človek a hýbať sa.

Doplnky pre miláčikov. Dizajnové oblečky pre krysaříky, prešívané ozdobné pelechy, obojky vykladané trblietavými kamienkami. Tú sa hrá na to, že človek keď má rád živého tvora, chce mu dopriať – lenže tým zvieratám je to šumaprdel a mačka sa bude radšej hrať s krabicou, ako s hračkou za dve stovky, ktorá v nej bola. Za zvieratá sa míňa, pretože zvieratá sú náhradné deti. Nutné výdavky na prevádzku mačky sú tieto: kastrácia, odsvrabenie. Nutné výdavky na prevádzku psa sú tieto: veterinár, granule, vodítko.

Oblečenie v Prahe najmä. Tu nejde o kritiku “luxusných” značiek per se, a práve ja by som so svojimi talianskymi modelmi a šatníkom pozvážaným z niekoľkých kontinentov mal, keby išlo o kritiku pekného šatenia za nadštandardné peniaze všeobecne, šúchať nohami, obutými v talianskych trepkách z jelenej kože. Lenže nejde. Ide o to, že v Prahe je úplne špecifické retailové prostredie, kde sú na Příkopech, v Parížskej a v okolí k dostaniu predvlaňajšie modely svetových značiek za štvornásobok cien v Miláne či New Yorku, a ako bonus arogantná a protivná obsluha. Kritika sa najmä netýka ceny, ale pomeru ceny a výkonu – rovnako, ako ďalej v oddeleniach o dizajnovom nábytku a developerských projektoch. Kupovať v Prahe čokoľvek iné, než čisto úžitkové low-cost handry z H&M a spol. je überfail, a dobrovoľné vystavenie rite kliešťom.

Dizajnový nábytok a bytové doplnky. Je zrejmé, že estetika je mimoriadne dôležitá, avšak u veľmi drahého tovaru by som okrem estetična očakával aj určitú fundamentálne technickú kvalitu. Postele z preglejky, technicky totožné s tými z IKEA, avšak za 50 000, pretože od tridsaťkilového homohipstera z Talianska, nope. Dizajn je hrozne široký pojem, do ktorého sa popri výborných nápadov a esteticky zaujímavých predmetov vlieza aj strašná kopa rôznych exhibujících Onanistov a tovární na ultradrahé nepraktično, a je potrebné dobre voliť.

Dývlopmenty podobne ako dizajnové vybavenie do nich, prevažne potemkinovské, a po stavebno-technickej stránke kruto ošulené, pretože to je ďalšia z tých vecí, ktoré umožňujú strednej triede cítiť sa ako vyššia trieda výmenou za to, že sa vyššiou triedou kvôli štyridsaťročnej hypotéke na 10 mega za 3+1 nikdy nestane.

To je všeobecne podstatná vlastnosť týchto vysosávačiek – dodávajú pocit vyššieho ekonomického štatútu výmenou za to, že jeho faktické dosiahnutie znemožnia. Bavorák na desaťročnú lízačku, zaobstarávaný ľuďmi, ktorí by pri svojom prijmem mali siahnuť skôr po Hyuyuynundééé alebo Kii, pretože čo by na to susedia, je ďalší obvyklý príklad. Slovami Tylera Durdena: utrácajú peniaze, ktoré nemajú, za veci, ktoré nepotrebujú, aby urobili dojem na ľudí, ktorých nemajú radi. Zlaté pravidlo: ak by výdavok išiel na meranie pindíkov, nerobiť ho.

Zoznam je náčrtom, nie vyčerpávajúcim výpočtom, a každý si určite dokáže nájsť ďalšie prípady zo svojho okolia, ba osobného rozpočtu.

Po ošéfování takýchto bázických drobností by po mojom súde ktokoľvek a každý so stálym zamestnaním a aspoň priemerným príjmom mal mať všetkého rozumného a podstatného dostatok, skôr potom prebytok, použiteľný na budovanie “istôt a prosperity” z vlastných zdrojov, aj na prakticky akékoľvek voľnočasové aktivity snáď okrem póla, chovu bengálskych tigrov, kozmických letov a podobných zjavných výnimiek.

Keby sa ľudia nenechali blbnúť, majú razom dvakrát vyššiu reálnu životnú úroveň. Lenže v urban ekonomike je blbnutie ostatných dominantnou stratégiou obživy, lebo čo do reálnej úžitkovej hodnoty je trh saturovaný, až presaturovaný (sic). Výhodu tak možno získať buď radikálnou inováciou (vyžaduje mozog a schopnosti), alebo bludom (vyžaduje iba silný žalúdok). Je potrebné ošetriť stranu dopytu, pretože keď tak urobíme v prvom rade u seba a pre seba, je nám lepšie prakticky okamžite.

Keď budú ľudia budovať skutočné bohatstvo, namiesto hromadenia jeho vonkajších znakov, bude im, teda nám všetkým, lepšie.

Originál článku nájdete na tejto adrese.

Môžete sledovať príspevky pomocou RSS 2.0. Kommntáre a pingy sú aktuálne uzamknuté.