Keby daň nebola povinná, ľudia by ju neplatili. Najmä keď vidia, že za vybrané dane vláda nerobí nič užitočné. Či oveľa menej v relácii s vybranými daňami. Teda pre ľudí, lebo tie dane niekam ísť musia, len ľudia z nich nič nemajú. Cesty sú rozbité, zdravotníctvo žalostné a školstvo mizerné. Súdnictvo divné a polícia bezmocná. Nečudo, že sa ľudia akosi vnútorne bránia platiť vysoké dane, najmä keď k nim musia pripočítať odvody do bezodnej Sociálnej poisťovne i zdravotných poisťovní. Teraz si vláda v rámci boja proti podvodníkom vymyslela daň zo straty.
Samozrejme, v rámci populizmu a získavania hlasov jednoduchých ľudí, to nazýva úplne inak, v hre je aj pojem „daňová licencia“. Čím úplne popiera význam slova daň. Teda poplatok (vláde, cirkvi, banditom, komukoľvek, kto má moc donútiť vás zaplatiť výpalné) z niečoho. Ako je daň zo zisku, daň z darovania, daň z dedičstva. Teda podľa reči úradníckej z bezprácneho príjmu. Odhliadnuc od toho, že daň z dedičstva či z darovania je druhé zdanenie už raz zdaneného príjmu (kto vám chce kúpiť auto, už raz musel zdaniť príjem, z ktorého to auto pre vás kúpil a pri jeho kúpe navyše musel zaplatiť aj Daň z Pridanej Hodnoty), rozhodne sa nejedná o bezprácny príjem. A bezprácny príjem nie je ani zisk z podnikania, ktorý je tiež zdaňovaný.
Ale buďme objektívni, štát musí z niečoho financovať svoje potreby aj služby pre občanov, tak musí vyberať dane. A daň zo zisku je daň z toho, čo človek či firma zarobí. S prižmúrenými očami teda sa jedná o daň vcelku rozumnú. A percentuálne sadzba znamená, že každý platí daň rovnakú. Čím viacej zarobí, tým vyššiu daň v sume zaplatí, avšak všetci rovnaký podiel. A každému zostane rovnaký diel pre jeho použitie. Pretože každý robí pre zisk, či živnostník alebo firmy. A keď im štát zoberie všetko, či veľa, prestanú robiť úplne a štát môže zdochnúť od hladu.
Pre ujasnenie si zopakujme, čo je to zisk. Rozdiel medzi tým, čo firma utŕži za svoje produkty alebo služby a tým, čo vynaloží na mzdy zamestnancov a ich odvody, prevádzku budov, energie, materiál, nakúpené služby. Nepatria sem investície do nákupu budov, strojov, automobilov (nákladných…) či zásoby, pretože tie sa môžu financovať len zo zdaneného zisku.
Predstavme si firmu s desiatimi zamestnancami. Všetci poctivo pracujú, vyrábajú a predávajú produkt, o ktorý je záujem. Z tržieb zaplatia všetky prevádzkové náklady, materiál, energie a mzdy a z nich odvody a dane zo mzdy. Na konci roka majú zisk nula a teda daň je tiež nula. Môžeme túto firmu, ktorá živí desiatich ľudí vo firme plus ich rodiny a z daní, ktoré títo zamestnanci zo mzdy odvádzajú, ďalších desať ľudí na sociálnych dávkach a podpore v nezamestnanosti, považovať za podvodnícku?
Podľa vlády Smeru áno. Sú to podvodníci, ktorí sa vyhýbajú plateniu daní. Preto chcú zaviesť povinnú minimálnu daň pre právnické osoby, teda firmy. Spoločnosť s ručením obmedzeným má zaplatiť ročnú minimálnu daň tisíc eur. Ak firme vyjde zisk a daň, má sa tento poplatok považovať za preddavok na daň zo zisku a firma doplatí len rozdiel.
A keď firme zisk nevyjde? A túto takzvanú daňovú licenciu zaplatiť musí, kde na to má zobrať? Má znížiť platy zamestnancom? A tým aj daň zo príjmu a tiež odvody do Sociálnej poisťovne? Či má kúpiť menej materiálu? Teda zníži príjem aj zisk svojmu dodávateľovi? A sebe skráti pôsobenie na trhu a po troch rokoch (príklad) prepustí všetkých zamestnancov a pošle ich na úrad práce?
Vláda argumentuje, že podobnú daň platia firmy aj v Rakúsku. To áno, ale. V Rakúsku, kde sú príjmy ľudí aj firiem na úplne inej úrovni, ako u nás, je táto daň pre firmy podobné našim sro 500 eur. Dalo by sa povedať, že by u nás táto povinná daň, ak vôbec, mala byť na úrovni 100 eur alebo v Rakúsku na úrovni 2.500 eur. Aj napriek tomu, že to tak nie je, nafta tam stojí často menej, ako u nás a pritom majú kvalitnejšie cesty a o zdravotníctve nehovoriac.
Táto daňová licencia má byť spôsobom, ako bojovať proti podvodným firmám, ktoré vraj manipulujú zisk. A tým oberajú štát o dane. A potom nie je na také pochybné projekty, ako napríklad satelitné mýto. Ako keby daň zo zisku bola jediným príjmom štátu od týchto firiem. Tieto, väčšinou malé, firmy, dávajú prácu množstvu ľudí, ktorých by možno musel živiť štát na úrade práce, platia odvody poisťovniam, platia dane z príjmu, firmy platia DPH, ak používajú autá, tak aj daň z palív (a tie nie sú malé). Aj malá firma takto živí spústu darmožráčov na úradoch a povaľačov na lavičkách v parkoch a na staniciach.
Naša vláda zrejme stíha míňať na svojich sponzorov viac, ako dokáže vybrať od firiem, ktoré dusí stále viac a viac. Veľkým firmám „dovolí“ kedykoľvek zbankrotovať a nechať za sebou miliónové dlhy na daniach, ale na malých si trúfne.
Veľa s.r.o. sú malé firmy, kde jeden či dvaja spoločníci sú zároveň jediní zamestnanci. Sami sebe nachádzajú uplatnenie a prácu, aby nemuseli čakať, kedy im ju nájde štát a úrad práce vo firmách, ktoré vďaka jeho opatreniam zbankrotovali alebo presťahovali výrobu ďalej na východ od našich hraníc. Namiesto poberania podpory a sociálnych dávok pre seba a svoje rodiny platia dane, tak im vláda naloží ďalšie.
Keď ich to prestane baviť, zatvoria firmy a pôjdu. Na úrad práce, do zahraničia, alebo do zahraničia presťahujú svoje firmy. Na Seychelských ostrovoch sa tiež platí daňová licencia, stojí ale iba 100 amerických dolárov na rok. A žiadne iné poplatky a dane vláda od firiem nechce! Je veľa firiem, ktoré poskytujú služby, a tým je jedno, kde majú svoje sídlo a kde platia dane. Najmä keď poskytujú služby cez internet a do zahraničia.
Keby vláda mala rozum, nemusela by riešiť, prečo ľudia sa snažia optimalizovať svoje dane.