Správna otázka je polovica odpovede. Keď viete, čo sa máte opýtať, zväčša už nič iné nepotrebujete vedieť. Dokonca ani odpoveď vás už nemusí zaujímať. Práve preto sme zahlcovaní množstvom faktov a emócií, v podstate nepodstatných, len aby sme nebodaj neprišli s otázkou, na ktorú odpoveď je kľúčová pre posúdenie situácie a cieľov, ku ktorým nás chcú zmanipulovať. Napríklad taký jachtár a advokát oceánov. Kto ho platí? A za čo?

Môže to pôsobiť na divákov Discovery channel ako veľká romantika, brázdiť vody oceánov na (ekologickej) plachetnici s partiou kamošov a rozprávať do kamery o potrebe chrániť moria. No ale doma treba platiť elektrinu, dane, zdravotné poistenie, poplatky za mólo pre plachetnicu, keď je zaparkovaná v maríne a aj tú samotnú plachetnicu nedostať zadarmo v stánku pri tescu. Plachetnica nepotrebuje palivo, vietor je zadarmo, ale jachtár jesť musí a pochybujem, že si každý deň naloví ryby na raňajky obed a večeru aj pre posádku (ktorá sa mihne na záberoch).

Takže aj človek, ktorý nepochybuje, že oceány sú znečisťované nad mieru, ktorú sám oceán v rámci samočistiacej schopnosti zvládne, sa musí nevdojak opýtať: Kto ťa platí, jachtárka a advokátka oceánov?

Najmä vtedy, keď si uvedomí, že média, mimovládky a pod ich vplyvom aj vlády obmedzujú občanov v spotrebe daňami, vysokými cenami alebo zákonmi, zatiaľ čo do kozmu lietajú predovšetkým vojenské družice a nad hlavami sa premávajú vojenské lietadlá, ktoré na STK a EK nikto nenúti a ich emisie sú „mimo obliga“.

Pri pohľade na tieto disproporcie, teda na jednej strane čo vlády robia a na druhej, čo očakávajú od občanov, či skôr do čoho ich nútia a prikazujú im, sa musí každý rozmýšľajúci človek opýtať, prečo nás presvedčuje usmiata tvár z obrazovky a z čoho žije.