Viezol som dnes ráno svoju matku, dlhoročnú dôchodkyňu, na kontrolné vyšetrenie do nemocnice v susednom okresnom meste. Nechcem však písať o žalostnom stave zdravotníctva pod záštitou smeráckych ministrov. Dorazil ma výrok mojej matky počas spiatočnej cesty. Zrejme vyšetrenie dopadlo dobre, lebo mala dobrú náladu, opäť jej predpísali lieky a tak si pripadala dôležitá. A hovorí: „Tak kde je ten Kotleba, že neopravuje cestu?“
Verte mi, že som bol rád, že sa počas šoférovania auta sedí, lebo by som inak spadol z nôh. A mojej matke som vysvetlil, že cesta prvej triedy, po ktorej práve ideme a po ktorej nás tak trasie raz od jamy, raz od hrubej záplaty na minulej jame, nie je Kotlebova, ale patrí štátu. Že to ministri zo Smeru mali dať peniaze na opravu tejto cesty. Že oni sa mali postarať, aby sme jazdili po dobrých cestách a nie o tom len vypisovať v predvolebných letákoch.
A povedal som jej aj to, že cesty, o ktoré sa stará Kotleba ako župan sú už dávno opravené. Že sú nie len zaplátané, ale na mnohých je kompletne zrekonštruovaná vozovka. Že keby nesedela celý deň na riti pred telkou, tak by videla, ako je okres poreparovaný a že ja oveľa radšej jazdím aj autom aj bicyklom po cestách druhej a tretej triedy, lebo ich VÚC, ktorý posledné roky viedol ten nenávidený a zatracovaný Kotleba, opravil a sú to skutočné cesty, ako majú byť.
Moja matka je skvelý prípad, ako funguje propaganda a reklama. Dá prednosť liečeniu pred uzdravením, verí tomu, čo si prečíta v politickom letáku. Zo svojho gauča nedovidí na koniec ulice, tak verí gágotajom a tárajom. Môžem sa s ňou vyprávať o liekoch a zdraví, o chorobách a uzdravení, doktor je pánboh a suma vydávaná každý mesiac za lieky je ako karta v mariáši. Kto má medzi dôchodcami vyšší účet, je väčší kráľ.
Asi preto sa všetky „štandardné politické strany“ vo svojich kampaniach pred voľbami zameriavajú na dôchodcov. Tí si nedokážu overiť pravdivosť ich tvrdení a zväčša nedožijú do konca volebného obdobia, aby si overili platnosť sľubov. Často ich milosrdná skleróza pripraví o kritický pohľad. A tak, ako nemôžu voliť občania mladší ako 18 rokov, lebo nie sú dospelí, zodpovední a nemajú rodiny, nemali by voliť ani dôchodcovia nad 60 rokov. Lebo svojím hlasom rozhodujú o tom, aké peklo pripravia svojím potomkom, ale už nestihnú niesť následky svojich zlých rozhodnutí. Demokracia v dnešnom ponímaní má svoje vážne trhliny a je načase ju reformovať.