Túto výčitku občas slýcham od svojich známych. Niektorí ľudia majú pocit, že keď sa rozhodnú niekomu zavolať, ten volaný musí okamžite reagovať. A sú prekvapení, keď tomu tak nie je. Keď druhý človek nie je ich sluhom, ale pánom svojho času.

V minulosti, keď som skoro ako každý, ešte pozerával televízor, si pamätám scénku z jedného seriálu, kde nádejný herec, v snahe aby nezmeškal ani jednu ponuku na účinkovanie v nejakom seriále, s hrdosťou ukazoval svojím návštevám, že má pevnú linku telefónu zavedenú aj do WC. Aj dnes poznám ľudí, ktorí okamžite po prvom zazvonení mobilu prijmú hovor od kohokoľvek, bez toho, že by sa pozreli, aké číslo im volá.

Najhoršie, či najdrzejšie, bývajú telefonáty od známych. V časoch pred mobilnou érou som okamžite po príchode domov mal telefonát od známeho, pretože býval v paneláku, z ktorého videl na môj byt a videl, že som prišiel autom z roboty. A hneď ma chcel o niečom informovať alebo sa niečo pýtať, mali sme spoločného koníčka. Na pevnej linke nebolo vidieť, kto volá a ja som ju často používal aj na telefonáty týkajúce sa mojej práce. Stačilo kúpiť aparát s nahrávaním odkazov, nechať dva razy zazvoniť a po zapnutí odkazovača som vedel, či mám telefón nechať tak alebo zdvihnúť sluchátko a pokračovať v rozhovore s biznis partnerom. Kamarát mi prestal takto pravidelne volávať, bol to škrob a škrelo ho, že zakaždým zo svojej pevnej linky zaplatil impulz, hoci sa ozval odkazovač 😉

Ja rád rozhodujem o tom, či prichádzajúci hovor prijmem alebo nie. Chápem, že druhá strana niečo chce alebo potrebuje, dokonca chápem aj potrebu niečo predať. Rovnako tak by mohla druhá strana chápať, že ja nečakám na telefonát ako na spasenie, často niečo robím, pri čom nechcem byť vyrušovaný, alebo len jednoducho šoférujem.

Okrem prvého služobného auta, kedy sa mobilovanie za volantom ešte ako-tak tolerovalo, som mal všade handsfree. A keď som už mal dva mobily, využíval som ako handsfree aj navigáciu, ktorú som často používal len ako pripomenutie, že mám odbočiť, lebo som jazdieval často na tie isté miesta. A raz v zamyslení, som diaľnicu neopustil a musel pokračovať asi 20 kilometrov na ďalší výjazd, aby som sa vrátil… Viac ma štval ten čas, ako tých pár kilometrov.

A pri takej jednej ceste na českej D1 mi zvoní mobil práve na tú navigáciu. Ďalší bývalý kamarát, ktorý zvyčajne „otravoval“ nejakými maličkosťami, ktoré ale on považoval za strašne dôležité a dokázal o nich strašne dlho hovoriť. Tak som v tej rýchlosti prijal hovor a hovorím do navigačky: „Laco, som v Čechách v aute na diaľnici, zavolaj mi zajtra, to už budem doma,“ a než som zložil, ešte som počul jeho obvyklé: „Ja som len chcel…“ V podstate je mi ukradnuté, čo chcel, myslím, že som hovoril jasne. Čo myslíte vy? Asi desaťkrát za sebou mi volal stále dokola. A pretože som mal tú navigačnú handsfree nastavenú tak, aby po piatich sekundách hovor automaticky prijala, musel som zakaždým ten hovor rýchlo típnuť.

Asi za pol hodinu mi zvoní druhý telefón, vstavaná handsfree v aute. Tá bola schopná hlasovo oznámiť volaného. Čo myslíte, bol to niekto z firmy? Nie, Volá Laco. Tak som to prijal, snáď na druhý raz pochopí, čo mu hovorím. „Nedvíhaš mi telefón a aj sa potrebujem spýtať…“ začal. „Ty si ma nepočul? Som v aute, šoférujem v Čechách na diaľnici a rozprávať sa s tebou budem až zajtra. Čo z toho si nepochopil?“ bola moja reakcia. „Ja len som chcel…“ nedal sa, na čo ja som reagoval červeným gombíkom ovládania telefónu.

Dnes už takmer necestujem a medzinárodné štreky už veľmi zriedka. Ale ani rukami od malty telefón neberiem a ani pri iných prácach okolo domu a záhrady sa často nenechám vyrušovať. Výnimkou sú dni, keď má prísť kuriér s nejakým tovarom. Ale stále si myslím, že je mojím právom rozhodnúť sa, či prichádzajúci hovor prijmem alebo nie. A či v prípade neprijatia zavolám neskôr späť. K telefónu sa chovám ako k ohňu. Chcem, aby bol dobrý sluha a nie zlý pán.