Keď som bol malý chlapec, tešil som sa, ako si večer celá rodina sadne k televíznemu prijímaču a budeme pozerať najskôr rozprávku, potom správy a nakoniec aj nejaký film. Mali sme čiernobiely prijímač, závideli tým, čo mali farebný a čudovali sa, keď niekto (na) televízor nemal.

Ako mládežník som sa protekčne dostal k odoberaniu maďarského programového týždenníka a zaškrtával si, kedy budú na VKV vysielať moje obľúbené programy. Mal som kvalitný prijímač aj kvalitný zosilňovač a vychutnával som si posluch. No zakrátko som si uvedomil, že som sa stal závislým. Nepočúval som zo zahraničia vysielanú nám nedostupnú hudbu vo voľnom čase, ale riadil som si svoj denný program podľa toho, ako ide program v rádiu a trávil vo svojej izbe čas počúvaním a nečinnosťou. Keď som na pracovisko PNS prišiel odhlásiť odber tohto časopisu, pani sa veľmi čudovala, lebo dostať sa k nemu chcelo naozaj veľa trpezlivosti a známosti. Nechápala to.

To bol môj prvý kontakt s tým, ako môže byť pravidelný príjem nejakej informácie problém. A dodnes sa stretávam s tým, ako niektorým ľuďom nemôžem zatelefonovať v určitý čas, lebo ide ich telenovela, večerné spravodajstvo… Sám som nedávno v niektoré dni posúval svoj pracovný aj voľnočasový program, lebo som chcel sledovať svoj obľúbený šport v telke.

Za telku už neplatím

Športové prenosy som prestal sledovať vo chvíli, kedy som si uvedomil, že do technického športu až pričasto zasahujú rozhodcovia a komisári buď rôznymi technickými opatreniami, v snahe odobrať technickú výhodu, alebo zvrátiť konečný výsledok. Vraj v záujme objektivity. A diváckej sledovanosti. Aha, takže vlastne ide o kšeft, o peniaze. Kedysi som veľmi sledoval Formulu 1, bavilo ma ako dokázali inžinieri vymyslieť niečo, čo posunulo technicky tým vpred a tým zaistilo dominanciu na trati, aspoň na jeden rok. A potom komisári začali pretekmi manipulovať. Ako napríklad že dočasne zvýšený výkon môže mať iba ten druhý. Podobne v elektrickej formuli. (Vraj) diváci môžu prideliť výkon navyše svojmu obľúbencovi. To čo je za šport? Alebo v cyklistike. (Vraj) chorý astmatický pretekár môže užívať liek, ale zdravý cyklista rovnaký podporný prostriedok má zakázaný. A to vylučovanie pre manévre v cieli, ktoré postihujú vždy len jedného z favoritov… A to píšem ako bývalý vrcholový pretekár a neskôr rozhodca aj medzinárodných pretekov v jednom z minoritných technických športov.

Ak nechcete sledovať (pravdepodobne) manipulovaný šport, nechcete zabíjať čas nekonečnými seriálmi, kde tí istí herci vystupujú v často protichodných roliach na „konkurenčných“ TV kanáloch, ktoré majú reklamné prestávky v rovnakých časoch a jedinou pointou je, kto s kým kedy a ako dlho a jediným cieľom je udržať vás čo najdlhšie pred reklamou, lebo o vaše dobro (peniaze) ide v prvom rade, tak zostávajú len správy z domova a zo sveta. A viac faloše vám poskytne snáď iba ryšavá priateľka (Stanislaw Lem: Ryšavé sú falošné – poznámka na konci knihy).

Pretože média neprinášajú informácie o tom, čo je dôležité, ale čím sa máme zaoberať. Dôležitá informácia nie je skrývaná, ale je prekrytá desiatkami banalít. Keď sa s niektorými ľudmi bavím, prečo sledujú napríklad rozhlas, tak mi tvrdia, že je to zaujímavé. Zaujímavé? Možno, ale nie dôležité. Ale získali si vašu pozornosť, ktorú nevenujete niečomu inému. Dôležitému najmä pre seba. Poznám dokonca človeka, ktorý si o sebe myslí, že keď sleduje rozhlas Slovensko 1 a v telke Inkognito na JOJ, tak je viac inteligentný, ako počúvači Funka a sledovači Markízy…

Skrátka stratili sme dôvod zapínať televízor a po pol roku jeho nesledovania sme aj odhlásili káblovku. Neviem, či nám naozaj vypli signál, lebo ma to nezaujíma. Napadlo ma to vyskúšať pri mojom donedávna obľúbenom automobilovom Le Mans (čo je to za sprostosť v automobilovom športe obmedzovať ešte aj spotrebu paliva???), kedy som takmer 24 hodín v kuse nespal, zato vždy pri tom pripravil nejaký nový web, aby to nebolo len bohapusté sledovanie obrazovky, ale tento ročník už bol, zmeškal som. Nemám program 😉

A keďže máme dlhé roky aj chalupu na vidieku, stratili sme aj voľný čas na jeho zabíjanie pred obrazovkou. Takže tá veľká bedňa so starou obrazovkou je stále na svojom mieste v rohu obývačky, ale nejak nám nezavadia a výborne slúži ako držiak na vázu s kvetmi. A s informáciou, že nepozeráme televízie, sa nijak netajíme. No stretávame sa s dvomi typmi reakcií.

Zadubenci si myslia, že sú väčšina

Keď na vetu typu „dávali v televízore, dávali v reklame“ povieme, že televízor nepozeráme, často sme cieľom skúmavých a neveriackych pohľadov sprevádzaných otázkou „Vy naozaj nepozeráte televízor?“ ako keby to bolo nejaké kacírstvo, rúhanie sa. Nesledujeme správy? Nevieme, čo je nové? Nuž čo je nové, nie je až také dôležité. Čo bolo v správach, nie je až tak vždy pravda. Čo bolo v reklame nám je jedno, lebo kupujeme podľa potrieb alebo záujmu, nie podľa platenej propagácie. A ľudia zo smotánky nech si spávajú s kým chcú, celebrity pre nás nie sú autority.

A poznámku, že sme divní, keď nepozeráme televíziu a nie sme preto v obraze, často títo ľudia zakončujú poznámkou, že sme jediní.

To je zrejme dôvod, prečo druhá skupina reaguje inak. Lebo máme časté reakcie typu „Ani my a odvtedy sme kľudní, máme pokoj“. A ľudia sa pritom usmievajú! Zrejme sú šťastní, že našli podobne zmýšľajúcich, ako sú oni sami a vedia, že nie sú jediní.

Skrátka ľudia, ktorí nepozerajú televízor a nepočúvajú rádio, sa radšej nikomu nezverujú s týmto svojím tajným receptom na vnútorný pokoj a šťastný život, ale poteší ich, keď od iných ľudí počujú túto informáciu. A čo ja stretávam ľudí, tak ich veľa a stále pribúdajú.

To len tí, čo si stále nechávajú masírovať mozog nezmyslami, si myslia, že sú vo väčšine a ich svet je normálny.