Celkom vážne uvažujú o uzákonení takéhoto zákazu vo Francúzsku. Aj u nás je bežnou praxou, že zamestnávateľ očakáva od zamestnanca, že bude pracovné emaily čítať aj po pracovnej dobe a reagovať na ne. Niektorí pracovníci, najmä vo vedúcich funkciách, s tým nemajú problémy, iní by sa tejto povinnosti radi vyhli. Je ale riešením plošný zákaz posielania emailov po pracovnej dobe riešením a ako sa bude kontrolovať a postihovať?
Kto nerobí len rukami, ale hlavou, ten sa s tým už určite stretol. Niektorý z kolegov, dodávateľov alebo odberateľov vám napíše email vtedy, keď má na neho čas alebo vtedy, keď je to z prevádzkových dôvodov nevyhnutné. To aj vtedy, keď nevie, či si jeho správu prečítate okamžite alebo až po príchode do práce. Dnešné technológie a mobilné siete ponúkajú možnosť byť trvale on-line, a nielen pre plebs bez práce a facebook, ale aj pre pracovne vyťažených ľudí za účelom podnikania. Sám som v jednom období aktívne využíval BlackBerry, či už v mobilnej sieti v zahraničí alebo na wifi, pretože som jednak mal zodpovednosť za mnohé prevádzky a jednak ma tá práca bavila. A samozrejme bola príslušne honorovaná plus nejaké benefity. Kľudne som si maily pozrel aj o jedenástej večer a podľa situácie buď krátko odpovedal, alebo sadol k notebooku k obsiahlejšej odpovedi alebo ho jednoducho nechal na ráno.
No pamätám si na kolegu, ktorý si domov nenosil pracovný notebook a doma ani nemal internet, len aby nebol vyrušovaný nadriadeným. Zato každé ráno prichádzal do kancelárie s kŕčami v bruchu, koľko zase emailov ho bude v mailovej schránke čakať, na ktoré musí súrne reagovať a v podstate potom nemá čas na svoju prácu.
Za vrchol vychcanosti zamestnávateľa ale považujem, keď pri nástupe nového zamestnanca požaduje od neho zverejnenie súkromného mobilného čísla a osobného mailu, aby s ním mohli kolegovia komunikovať, kým „mu pridelia“ mail, prípadne notebook. Veď tých pár dní môže používať v prácu ten svoj… Okrem toho, že to považujem za veľké bezpečnostné riziko, pripojiť do siete súkromný počítač bez kontroly, aký software sa v ňom nachádza, rizikom môže byť aj smerovanie firemnej pošty na súkromný email. Čo keď pracovníka vyhodia alebo narýchlo odíde? Ako zaistíte, aby mu ďalej firemná pošta nechodila? U firemných emailov je to otázka jedného „cvak“ v nastaveniach. A ako zabezpečíte, aby pracovník so súkromným notebookom v práci si neriešil aj súkromné emaily alebo súkromný facebook a kopu iných vecí? A na mieste pracovníka by som sa obával, že som v pracovnej sieti špehovaný…
Francúzi ale riešia iné veci. Všetkých zamestnancov vo firmách nad 50 zamestnancov (koľko ich je, keď je táto hranica určená aj pre veci daňové a mnohé firmy sú v skutočnosti skupinou aj desiatok firiem?) chcú chrániť pred ich pracovným zaťažovaním nadriadenými emailami po pracovnej dobe. Zakážu im posielať emaily.
By som chcel vidieť, ako to bude kontrolované. A ako to bude postihované. Pokuta pre firmu, ktorej iniciatívny zamestnanec pošle večer email kolegovi? Alebo bude štát pokutovať pracovníka, že na príkaz šéfa odpovedal na jeho email večer pri telke? A čo keď pošlem ako Francúz z Francúzka email do Francúzskeho zámorského územia (áno, aj v dvadsiatom prvom storočí ma Francúzsko – táto vraj kolíska demokracie – stále svoje kolónie a vojensky strategické územia v Amerike, Afrike a Ázii, ktoré sú tiež aj súčasťou EÚ, vedeli ste?) v inom časovom pásme?
Skrátka socialistická hovadina na druhú. Sám som proti tomu, aby firmy v zastúpení svojich majiteľov alebo najatých manažérov nútili ľudí, aby sa venovali mailom a inej pracovnej aktivite aj mimo pracovnej doby. Sme slobodní ľudia, nie otroci, svojim zamestnávateľom prenajímame časť pracovného času za časť ich peňazí. Kto je dobre platený a koho práca baví, nech pracuje, koľko chce. Preto sa mi nepozdáva plošný zákaz. Jednak nič nevyrieši, jednak sa nebude dať kontrolovať a jeho dodržiavanie vynucovať. A jeho dodržiavanie oslabí už tak slabú pracovnú výkonnosť a efektivitu Francúzska a neskôr celej Európy voči ostatnému svetu.
Alebo že by o to išlo nastrčeným agentom v oficiálnych vládnych štruktúrach?