O potulných manažéroch ste ešte asi nepočuli. Zato o potulných komediantoch určite. V dávnej minulosti sa potulovali medzi mestami, vždy boli tam, kde sa niečo dialo, predvádzali svoje kúsky a keď už sa všetkým okukali a už nemali čo ponúknuť za každodennú obživu, pobrali sa zase o mesto alebo hrad ďalej. Tam opäť opakovali svoje osvedčené kúsky, ktorými zabávali ľudí a tým sa živili. Nikde neboli doma a nikde ich nič netrápilo. Aký je rozdiel medzi potulným komediantom a potulným manažérom?
Klasický manažér klasickej firmy, ktorej je súčasne (spolu)majiteľom to má v podstate jednoduché. Na počiatku investuje svoj nápad a svoje peniaze do podniku, kde rozvíja svoje myšlienky, pretavuje ich do výrobku alebo služby a ide s kožou na trh, ako sa hovorí. Musí byť zodpovedný, aby ho „brali“ ľudia ako zamestnanci aj jeho zákazníci, lebo inak to môže zabaliť. Ale keďže v meste, kde podniká, má zväčša aj rodinu a priateľov, nemal by byť sviňa na ľudí, nemuselo by sa mu to vyplatiť. Pozná ich všetkých dávno ako spolužiakov, hoci teraz pre neho pracujú alebo od neho kupujú.
A keďže takýto majiteľ-manažér nechce prísť o svoju investíciu ani premárniť čas a úsilie, venované svojmu podnikaniu a rád by zanechal potom aj nejaké slušné dedičstvo, či už kapitál alebo prosperujúci podnik ako zdroj obživy, rozhoduje sa zväčša dobre a správne, zodpovedne s dôrazom na dlhodobú perspektívu. Veď je to predsa jeho firma, jeho peniaze.
Iste nie všetci a iste nie vždy, ale väčšina ľudí, ktorých poznám ako manažérov a podnikateľov, by sa do tejto schémy zmestila.
A potom je tu druhá skupina. Prišiel manažér, nikto nevie odkiaľ. Majiteľ ho predstavil, v horšom prípade ho nechal predstaviť ľuďom vo firme medzi-manažérom, ktorý stojí medzi majiteľom a podnikom. Keď sa dozviete, odkiaľ prišiel, kde teda pracoval predtým, často sa nestačíte čudovať. Minulé odvetvie komentuje slovami, že má rád nové výzvy. Medzi chovom kôz a predajom ponoriek síce je rozdiel, ale organizácia práce a práca s ľudmi je všade rovnaká. A majú pravdu. Vďaka takýmto manažérom je to naozaj rovnaké.
Prvé dni a týždne vo firme v podstate nič nerobia, oficiálne sa „oboznamujú s problematikou“ alebo „študujú procesy“. Najdôležitejšie pre nich je vybrať si novú asistentku, nový notebook a nový mobil, pokiaľ možno drahšie, ako mal ich predchodca a oveľa drahšie, ako majú podriadení v práci. Veď on je predsa manažér. K tomu musí byť nové auto, najlepšie passat v plnej paľbe, veď je predsa manažér. A keďže je zďaleka, tak mu firma platí prenájom bytu, veď predsa nebude bývať stále na hoteli. Nábytok je samozrejmosť, to tiež zaplatí firma. Veď on je predsa manažér. V práci, pardón, na pracovisku, sa neukáže pred obedom v pondelok, veď sa predsa musí cez víkend venovať rodine. A v piatok poobede už ho vo firme neuvidíte, musí sa predsa venovať aj rodine. A firma aj tak funguje, veď on je predsa manažér.
Pri tom všetkom ničnerobení, ehm, študovaní procesov, si občas niekam zavolá, poprečituje zmluvy a vypytuje sa na nezmysly. Necháva si pripravovať tabuľky v Exceli a jednostránkové listy píše vo Worde. Sám, pretože za asistentku si vybral takú, aby nevedela viacej ako on, aby bola verná a obdivovala ho. Zato ju nechá rozposielať maily podriadeným, kde si pýta vysvetlenie na spústu maličkostí, ktoré sú každému jasné, ale on je predsa manažér.
Prvé manažérske rozhodnutia sa týkajú zväčšia nábytku, jeho rozmiestnenia a premiestnenia a neskôr prehadzuje v kanceláriách medzi sebou zamestnancov. Nastavuje procesy. Keď sa osmelí, vydá svoje prvé skutočné nariadenie, ktorým tak zasiahne do práce podriadeným, že sa z toho týždeň spamätávajú a nevedia dobehnúť zameškané. Dobre fungujúce činnosti dokonale rozhasí a odvolaním sa „na súvislosti, ktoré vám nie sú známe“. Jediným jeho cieľom je nerozhasiť výsledok, lebo od toho je závislý. Že sa ale ľudia zbytočne natrápia navyše, to ho nezaujíma, on je predsa manažér.
Ďalším skvelým počinom potulného manažéra je „katovanie kostov“, po našom znižovanie nákladov. Vstúpi do často dlhoročných zabehaných dodávateľsko-odberateľských vzťahov, kde obe strany vedia, čo majú robiť, kedy to majú robiť a ako to majú robiť a kde po rokoch vzájomnej spolupráce obe strany aj vedia, kde je asi hranica slušnosti pre obe strany, čo sa týka ceny v zmysle „zarobíme obaja“. Ruší zmluvy, núti hľadať iných dodávateľov, nedbá na kvalitu a životnosť nakupovaných materiálov či vybavenia, zaujíma ho cena. Nižšia cena, aká bola pred jeho nástupom.
A tak sa ľuďom pod rukami rozpadajú veci ešte v záručnej dobe, hoci predtým kupovali osvedčené, len o 10% drahšie veci, so životnosťou päť rokov. Na lacných stoličkách sa nedá sedieť, pod lacnými poblikávajúcimi žiarovkami sa nedá pracovať. Starý kotol sa donekonečna opravuje, hoci nový by za ten čas bol dva razy lacnejší.
A potom všetky tieto opatrenia a úspory premietava manažér do svojich týždenných a mesačných hlásení svojmu najvyššiemu chlebodárcovi, ktorému ale nespomenie, že hoci druhý štvrťrok ušetril, v treťom vymení kompletne kancelársku techniku po prvej búrke, keďže sa ušetrilo nenákupom ochrany elektrických rozvodov. To bude už ale iná pesnička, iný kvartál, iné prémie.
Všakovaké výkazy a tabuľky núti robiť aj svojich podriadených. Všetko treba vykázať, aj keby to bola hlúposť. Nemusí to mať vplyv na produkciu ani na predaj, ale musí to byť v tabuľke. A úhľadne! A tak ľudia miesto vytvárania hodnôt vykazujú hodnoty. Pre samú prácu nemajú čas pracovať. A manažér nemusí pracovať. Nikto od neho nič nechce, pretože ich zavalil takou spústou zbytočnej práce, že nemajú čas ho obťažovať.
Takto manažér vydrží na svojom mieste zvyčajne dva, nanajvýš tri roky. Firma ide zotrvačnosťou tak nejak ďalej, ľudia na svojich pozíciách tak nejak vedia, čo je treba robiť, lebo aj oni potrebujú svoju výplatu každý mesiac. Navyše väčšina z nich to robí už roky, takých manažérov už videla… Aj keď zažil som celkom nedávno pár takých manažérov, ktorých poločas odpadu bol tri týždne… Ešte sa im ani poriadne neaktualizoval operačný systém ich notebooku a už boli preč. Zistili totiž, že sa po nich chce nejaká práca, nejaké záväzné rozhodnutia. Zrejme si našli náročnejšiu pozíciu, kde sa mohli dlhšie „oboznamovať s problematikou“ 😉
Väčšina potulných manažérov má okrem zmyslu pre vykazovanie činnosti namiesto dosahovania cieľov ešte jednu dobre vyvinutú schopnosť. Predvídať, kedy to s firmou pod ich vedením „začne ísť z kopca“. Kedy už ich kejkle a iné „umelecké výkony“ prestávajú byť zaujímavé, kedy už nemajú čím zabávať publikum ani dole pod sebou ani hore nad sebou. A tak sa poberú. Na iný hrad, inú firmu, nájsť si nové publikum. Majú radi nové výzvy, veď sú predsa iba manažéri. Toto nie je ich firma, toto nie sú ich peniaze.
Takže sa za tie storočia nič nezmenilo. Z potulných komediantov sa stali potulní manažéri. Jedných aj druhých spoznáte podľa ich rekvizít a oblečenia, podľa ich predstavení.