Dnes som si, než odcestujem, na chvíľku vybehol do neďalekého Lidlu, že si kúpim svoju obľúbenú kávu, keď je v akcii a možno ešte niečo dobré pod zub. No dne sto nakupovanie fakt stálo za to. Preto som si spomenul na túto starú, no zdá sa stále aktuálnu, frázu.

Aby bolo hneď od začiatku jasné, nemám nič proti skutočným sedliakom. Teda tím, ktorí v pote tváre dorábajú chlieb najmä pre nás, ľudí z mesta. A ani nemám vo zvyku označovať pejoratívne jednoduchých ľudí z dediny len preto, že žijú na dedine. Hoci som nedávno zachytil, vo volebnej kampani, že ktosi pokrokový a progresívny sa vyjadril, že jednoduchí ľudia z dedín potrebujú vedenie osvietených obyvateľov miest. Tak toto fakt nemusím. Pretože aj na dedine žijú ľudia pracovití i vzdelaní a pre progresívnu úderku bude prekvapením, že aj bohatí a rozhľadení. No ale celkom iste aj tí jednoduchší. Jedni tam žijú preto, že si tak zvolili, iní preto, že sa z dediny nikam nedostali. No to neznamená, že jedni sú horší a druhí sa môžu nad nich povyšovať.

No v každom prípade ľudia z dedín, ktorí tam žijú už pokolenia, majú čosi spoločné. Orientáciu v priestore. Sám trávim celkom veľa času na vidieku a tam mnohé pravidlá ľudí z miest idú bokom. Tým nemyslím slušnosť voči druhým, nepozdravenie staršieho alebo iné prehrešky ohľaduplnosti. To nesúvisí s vidiectvom, ale s povahou a výchovou človeka. No také, že sa chodí vpravo a po ceste vľavo, že nemôžem hocikde zastať ani autom, lebo nemám parkovaciu kartu, ani pešo a ani s fúrikom, to na vidieku neplatí. Pľacu je tu dosť a ak niekto potrebuje zastať práve tam, kde stojí, lebo nakladá, vykladá, prekladá, oddychuje, tak ho jednoducho obídem, veď ako vravím, pľacu je dosť. A ľudí málo. Kým zamknem bránu, auto stojí na úzkej ceste, lebo málokedy niekto ide po nej, a ak, tak tú chvíľu počká, čo mi posunkom naznačí, rovnako ako počkám ja, keď tam stojí niekto iný. Tu síce pľacu nie je dosť, ale času áno, a ponáhľať sa za pár sekúnd? To sa tu nenosí, „česť“ jednej výnimke 😀

A takéto správanie sa môže dostať niekomu „pod kožu“. Tej staršej panej s nákupným vozíkom a vnúčikom v ňom sa určite dostalo. Že je ulička medzi regálmi široká akurát tak na dva vozíky, si nevšimla, išla si stredom, pol Lidlu za ňou. Keď zastala na križovatke uličiek, aby si pozrela škatuľku, o ktorej netušila, čo v nej je, ale je v akcii, ani ju nepoznala, lebo u nich v jednote také nepredávajú, stáli sme v štyroch uličkách. Po chvíli všetci nakupujúci, ktorí sú ohľaduplní k iným nakupujúcim, najmä preto, že to zrýchľuje nákup im samým, sa pozorne obzerali, kde sa oná pani práve pohybuje, aby to vzali vedľajšou, plne prejazdnou uličkou, hoci v nej bol dvojnásobok nakupujúcich. Nakupujúcich, ktorí síce nemali písanú príručku pre pohyb v meste, ale mali zažité, že sa jazdí s vozíkom popri regáli, aby vás ostatní vedeli minúť alebo obísť. A že sa s vozíkom parkuje tak, aby ostatní mohli bezpečne prejsť. Pani možno mala čas, ale nemusí to platiť o tých ostatných.

Keď ohľaduplnosť nepoznáte, lebo ste ju v živote nepotrebovali, ľudí málo, miesta habadej, tak vám asi nepríde na um, že sa situácia zmenila a ľudí je zrazu veľa a miesto chýba. A tak sa nečudujem, že kedysi vznikla oná Príručka sedliaka v meste. Možno by stálo za to ju aktualizovať a spolu s volebnými lístkami distribuovať na vidiek.