Tieto až neznesiteľné horúčavy mi pripomenuli jednu dávnu príhodu. Lebo aj vtedy boli dni a noci, že večer sa človek osprchoval a ráno sa budil spotený, mohol sa sprchovať znova. No čo keď som mal nutkanie osprchovať sa aj v pracovnej dobe? Nuž som sa osprchoval. A to bol cirkus!

Bolo to ešte pred prevratom, pracoval som chvíľu ako špecializovaný úradník, kam ma to, ako vždy často potom aj v budúcnosti, vynieslo z čisto technickej pozície, hoci som o to nikdy neusiloval. No a náš odbor sa rozrastal, podobne ako iné odbory, a budova bola malá. Šéfstvo okresu to vyriešilo tak, že niektoré útvary presťahovalo prakticky cez cestu, či skôr cez križovatku, do niekoľkoposchodovej panelákovej budovy pôvodne plánovanej slobodárne. Podozrievam ich, že stavať kancelársku budovu by im cez plánovaciu komisiu neprešlo, ale tá slobodáreň prešla, hoci tak nikdy predtým ani potom ako ubytovňa využívaná nebola 😉

Skrátka sme sa jedného dňa sťahovali do nových kancelárií, ale nie len stoly a písacie stroje, ale aj skrine a ich obsah, aj tie zapečatené. Ak sa vrchnáky od piva prinitované k plechovým skriniam a motúziky v plastelíne s odtlačkom pečatidla dali považovať za pečatenie. No ale také boli vtedy zvyky. A počas toho sťahovania sa mnohé spisy „stratili“. Všetci vedeli, že ich oficiálne treba ešte dlhé roky archivovať, ale rovnako všetci vedeli, že sú nanič, ich obsah nie je dôležitý a už vôbec nie tajný. Vyriešilo sa tým množstvo vecí, vrátane voľného úložného priestoru 😀

A v jeden takýto horúci letný deň do mojej kancelárie, teda jednej polovice ubytovacej bunky, pozostávajúcej z malej miestnosti, veľkej miestnosti a kúpeľne s WC v umakartovom jadre, obvyklom to materiále tej doby, na piatom poschodí vstúpil jeden vysoko postavený úradník zo starej budovy a pýta sa môjho kolegu, kde som.

„Sprchuje sa“, odvetil stručne a venoval sa svojmu spisu.

O necelú minútu som vyšiel z kúpeľne len v trenkách a tielku a pozdravil vrchnosť, ale než som stihol niečo povedať, oboril sa na mňa, že čo je to za drzosť sa v pracovnej dobe len tak mírnyx-dírnych sprchovať, veď všetkým je teplo a oni v tej starej budove to majú obzvlášť ťažké.

Pokojne som si obliekol rezervnú rovnošatu, ukázal mu z kúpeľne tú pôvodnú, v ktorej som prišiel ráno z domu, ako zapácha po tom, čo som sa vrátil z obhliadky zhoreniska, a opýtal sa ho, prečo vlastne prišiel.

Čo mi povedal potom, si už za tie roky naozaj nepamätám. Len mu konečne došlo, že my nie sme úradníci za písacím stolom, ale máme isté špecifické úlohy, ktoré nepoznajú hodiny ani pracovnú dobu, veď aj preto každý z kolegov dostal domov pevnú telefónnu linku najneskôr na tretí deň od nástupu do zamestnania, hoci iní ľudia na ňu čakali aj dva roky. A preto je u nás normálne, že sa v práci po návrate prezliekame do čistého a sprchujeme. Lebo inak by sme služobným autom zamierili najprv domov. A to by možno trvalo dlhšie, ako rýchla sprcha v kancelárii.