Pred časom som navštívil príbuzných a večer, keď sme všetci mali po povinnostiach, sme sa stretli s partiou priateľov pri grilovaní. Ako to už býva, reč prišla na všeličo, medzitým aj na to, ako sa kamarátovi darí rozbiehať výrobu firmy, ktorá ho zamestnáva, na Ukrajine. Sťažoval si nie len na nekvalitu výroby, ale aj na morálku pracovnej sily.

V materskej firme sa vypracoval cez majstra na vedúceho výroby a po jej kúpení zahraničnou firmou postupoval na kariérnom rebríčku ďalej. A ako skúsený výrobár a technológ rozbiehal výrobný program firmy v zahraničných pobočkách. Jeho poslednou štáciou bola ukrajinská fabrika kdesi za Ľvovom, čo je v podstate bývalé Poľsko, či chcete Rakúsko-Uhorsko, v každom prípade úplne iná mentalita, ako „skutoční“ Ukrajinci okolo Kieva. Viac západnejší, no k Slovákom alebo Čechom to má skutočne veľmi ďaleko.

Svoj posledný problém s novými kolegami, s ktorými sa už pracovne poznal rok, popisoval asi takto:

„Riešili sme kvalitu spracovania polotovarov pre našu materskú firmu a najmä povrchovú úpravu. Postupne sa nám darilo dodržiavať technologické postupy a časy, ale vychytávaním chýb sme stratili dosť času a teda sme neplnili plán. Preto som spolupracovníkom navrhol, že tak ako inokedy, potiahneme cez víkend. Dostanú (na ich pomery) mastné príplatky a dobehneme zameškané.
Tentoraz ma však prekvapili. Všetci svorne, ako jeden, odmietli prísť v sobotu aj nedeľu do práce. Ani jeden! Zisťoval som, čo sa deje. Nejaká forma štrajku? Náboženský sviatok, ktorý som si nevšimol?

Neuveríte! Boli v tom zemiaky. Všetci vyhlásili, že cez víkend je čas sadiť zemiaky. Neprídu do práce ani za príplatky, lebo budú sadiť zemiaky! Lebo keby ich vraj v tento optimálny čas nezasadili, tak nebudú mať čo jesť. Nechápal som.

Zistil som si, koľko asi toho jedna rodina zasadí a akú môže mať úrodu. A potom som v miestnom obchode zistil, po koľko sa zemiaky predávajú. Keby boli v sobotu a nedeľu v práci, na príplatkoch zarobia za dva dni toľko, že by si mohli kúpiť zemiakov pre celú rodinu na celý rok. Tak prečo nechcú prísť do práce?

Predavačka v inak slabo zásobenom obchode mi vysvetlila, že nedokáže zaobstarať dosť zemiakov pre všetkých. Lebo ani doteraz ich také množstvo nikdy nepredala. Každá rodina si ich pestuje sama, každá rodina má svoje políčko nie len kvôli zemiakom, ale aj pre zeleninu. Je to ich istota. Čo keď kapitalista fabriku zavrie? Čo keď ľudí prepustí? Čo keď zase príde vojna? Výplatu už nedostanú a ak nebudú zemiaky v zemi, naozaj nebudú mať čo jesť.

Tak som víkend strávil v hoteli a v pondelok všetci normálne prišli do práce. Počasie cez víkend bolo pekné, zemiaky boli zasadené a všetci boli spokojní. Mali svoju istotu a k nej dostanú každý mesiac ešte aj výplatu z fabriky.“

Podobný prístup som zažil ako manažér asi pred dvadsiatimi rokmi. Väčšina zamestnancov malého podniku boli dedinčania, ktorí si pestovali zemiaky, zeleninu, ovocie a chovali sliepky, husi, zajace či prasiatko. Prakticky takmer všetko, čo k svojmu životu potrebovali. A do zamestnania chodili po výplatu, za ktorú kupovali benzín, mlieko a chlieb, oblečenie, platili školu deťom a zvyšok išiel na sporenie a poistky. Tí šikovnejší dokázali vyprodukovať zeleninu do výkupu alebo dochovať býčka na mäso, takže výplata bola pre nich naozaj iba vreckové. A o nadčasoch či víkendoch nechceli ani počuť.

Spomenul som si na tento podnik a jeho zamestnancov pri tejto debate pri grile. A znova teraz, keď naši „vládcovia“ každú chvíľu obmedzujú pohyb či vyhlasujú zákaz vychádzania pre „obyčajných“ občanov. Keby teraz v ukrajinskej pobočke ľudia nemohli prísť do práce, nič by to pre nich neznamenalo. Zostali by doma, vo svojich domoch a dvoroch a jedli by to, čo sa im na poliach urodilo a čo si sami dochovali. Vtedy, keď nechceli prísť cez víkend do fabriky, som im rozumel a aj teraz takých ľudí chápem.

Len moji parťáci na grilovačke, všetci dobre zarábajúci, nechápali, ako môže človek radšej robiť na poli, než si za zarobené peniaze kúpiť, čo potrebuje a čo chce, keď sú všetkého plné obchody. Potraviny sa sem dovážajú z celého sveta, nie len z južnej Európy, priemyselné výrobky tiež z celého sveta, ale najmä z Číny. Je nedostatok pracovných síl, zamestnávatelia sa predbiehajú, kto dá odborným a vzdelaným zamestnancom viac.

Či?

Neubehlo tak veľa času a zrazu nie je práca. To by až tak ani mnohým nevadilo, že nemôžu ísť do práce. Horšie je, že nie sú ani peniaze. Tí šťastnejší berú aspoň pandemickú OČR, tí menej šťastní sú v karanténe alebo úplne bez práce a snažia sa získať aspoň nejakú pomoc od štátu. Najhoršie sú na tom vari živnostníci. Mnohým štát prevádzky zatvoril alebo aspoň zakázal zákazníkom do nich chodiť. V oboch prípadoch to znamená stratu tržieb, v tom druhom aj stratu nároku na pomoc, však veď podnik nie je štátom zatvorený. A odvody platiť treba. Kto nestihol, má smolu, pomoc od štátu nebude…

A kto má nejaké peniaze, či už z úspor alebo mu stále ešte chodí výplata, tak si polovicu vecí kúpiť aj tak nemôže. Iba ak cez internet objedná a kuriér dovezie. Čo býva často drahšie, ako skočiť do obchodu o dve ulice ďalej, lenže ten je teraz povinne zatvorený. Všetci minimalisti si môžu vlasy trhať, všetci tí, ktorí boli zvyknutí mať doma „čosi“ vždy aj do zásoby, sú na koni. A je jedno, či je to ryža, cestoviny a múka alebo vruty do dreva a lak či vlnitý plech.

Zrazu je výhodné mať „za chrbtom“ ovocný sad, malé políčko a zopár sliepok na záhrade. A orechy a vajcia meniť so susedom za mlieko a syry, zemiaky za údené klobásy a podobne. Pretože tí, čo majú peniaze, ich nemajú za čo minúť a tí čo ich nemajú sú na tom ešte horšie.

A bude hůř. Pretože to, že sa nechodí do práce môže byť mrzuté v prípade kaderníčky, veď ostrihá vás aj manželka alebo susedka, ale ak nevyrábajú fabriky, onedlho môže byť nedostatok niektorých výrobkov. Zatiaľ sú plné sklady a vodiči kamiónov majú výnimky z testovania aj z karantény. Vlády sa boja kolapsu maloobchodu a nepokojov obyvateľstva. Ale raz to príde. Začne to najskôr postupným obmedzovaním šírky sortimentu, kvality produkcie a neskôr to môže prerásť v úplný nedostatok niektorých produktov či dokonca prídelový systém, veď lebo kovid… A v takom paneláku ku kolapsu úplne stačí, keď na pár dní vypnú elektrinu (čo asi nehrozí tým, čo zatiaľ platia alebo začali šetriť) či vodu (na splachovanie WC). Na dedine stačí vykopať jamu, namiesto chladničky poslúži stará komora a v núdzi najvyššej sa budú jesť vlaňajšie kompóty.

Zrazu už ten ukrajinský pragmatizmus nevyzerá tak smiešne.