Niektorí ľudia sú zvyknutí neustále počúvať rádio. V minulosti som k nim patril aj ja. Ale dnes som radšej, keď je okolo mňa ticho. Doma, na záhrade aj v aute. No ticho nie je. Aspoň vždy často nie je. Prečo je to tak?

Boli také roky, že som každý týždeň otočil autom Prahu a v iný deň v týždni Brno. Takže na vlastnú prácu v kancelárii ostávali tri dni, vrátane menežovania partie mladých ajťákov, čo naberali ostrohy. Teda často na mobile, v aute som mal dve handsfree (jeden na súkromný telefón), ale keďže som na cesty vyrážal z domu za tmy, začiatok pracovnej doby ma zastihol vždy na českej diaľnici a tam sa to dalo. A k navigácii zapnuté rádio, aby mal človek prehľad o premávke a možných uzávierkach pre nehody či údržbu. Domov som sa vracal okolo polnoci a mal som toho ako sa hovorí „plné kecky„.

Až raz som pre samé telefonovanie cestou z Prahy mal vypnuté rádio a nezapol som ho ani neskôr, keď už nebolo s kým telefonovať a ani som sa nejak extra viac, ako inokedy neponáhľal, takže mi nejaká obchádzka či kolóna netrhala žily. A doma som mal pocit, že nie som tak unavený, ako zvyčajne. Vplyvov môže byť veľa, ale otestovať to treba. Začal som striedať cesty s rádiom, tak ako doteraz a bez rádia, po novom. Výsledok bol jasný. Ak cestujem hodiny v aute a nemám zapnuté rádio, som po dlhej štreke menej unavený, ako keď cestujem s rádiom a „mám informácie“.

Okrem dopravných info a nejakej hudby či politických kecov, ktoré ale nemajú nijaký priamy dopad na váš život, sú v rádiu rôzne reklamy, jingle, afektované výkriky a čokoľvek, čo dokáže upútať vašu pozornosť. Súťaží to s húkačkou sanitky, klaksónom netrpezlivého pretekára a chodcom na prechode, ktorý nerešpektuje červenú.

Skrátka autorádio si vyžaduje vašu neustálu pozornosť. Vyskúšal som samozrejme aj zapnutie funkcie, čo stíši rádio mimo dopravných info, ale ani to nebol ono, používal som to naozaj v dôležitých prípadoch. Začal som jazdiť bez zapnutého autorádia a rádio, ani internetové, som nezapínal ani doma ani v kancelárii, vadilo mi aj v reštauráciách.

Byť bez rádia a bez jeho „dôležitých“ informácií, ktoré vás chcú len vystrašiť, aby ste nasledujúce desiatky sekúnd boli vnímavejší, najmä k reklame, sa stalo pre mňa samozrejmým. A nejak som pretrpel tých pár hodín týždenne, ktoré som trávil s priateľmi v spoločnej klubovni, kde sme sa venovali nášmu hobby. Kolega totiž raz dotrepal staršiu HiFi vežu, ani neviem kým darovanú, tak k nej s ďalším kolegom urobili na stenu poličku a celý čas tam hralo Rádio Slovensko.

Čo zvuk, ten bol z tej skrinky príjemný, ale ten obsah! V podstate zbytočnosti, žvásty, odvádzanie pozornosti. Zaujímavé, ako hovoril kolega, zbytočné a nedôležité, ako som hovoril ja. No on bol presvedčený, že patrí k inteligentom, asi ako Jano Kelnička, lebo nepozerá Markízu ale JOJku a nepočúva FUN rádio ani Expres ale Rádio Slovensko.

S hobby som prestal, s niektorými ľuďmi sa stretám len na ulici, lebo nie je veľmi o čom debatovať, no Rádio Slovensko počúvam naďalej.

Susedom na chalupe je človek, ktorý bol kedysi susedom toho bývalého kolegu v koníčkoch. Má síce titul, ale inteligenciou nevyniká ani ten. Určite pamäťou a k tomu prešpekulovanosťou. Ale na Slovensku je bežné mýliť si vzdelanie s inteligenciou. No a tento človek, našťastie starší odo mňa o desať rokov a nie celkom telesne zdravý, celý deň počúva Rádio Slovensko! Len čo vylezie z chalupy, ťahá prenosné rádio so sebou po pozemku a pri robote si spríjemňuje čas počúvaním a komentovaním rádia a pokrikovaním po žene, či to počula tiež. Zrejme má v chalupe svoj prijímač. Ale osobne si myslím, že toho má plné zuby a ľutuje, že manžel už nerobí manažéra na týždňovky, kedy mala kľud. Badať to podľa toho, ako mu na jeho výkriky zúfalosti a hnevu odpovedá aj podľa toho, že posledné roky začala byť nedoslýchavá. Ak si v duchu hovorí, že už ho nemôže počúvať, tak jej telo jej vyhovelo.

Sledovaním, hoci vynúteným, o čom sa v rádiu hovorí a akým štýlom sa komentuje slovenská politika a slovenská politici, pozorovateľ ľahko príde k záveru, že rozhlasová stanica je synchronizátorom politických prívržencov jednej skupiny. Menej často fakty, zato v hojnej miere názory rôznych „anal litikov“ a „odborníkov“ a iné prezentácie predžutých názorov udržiavajú spoločnosť verných naladených na jednu vlnu a hovoria, čomu majú veriť a akú pravdu majú šíriť.

Len jedno je mi čudné. O víkendoch sa začali čoraz častejšie nad záhradou niesť kresťanské bohoslužby. Evanjelické aj katolícke. Že by sused menil politickú pozíciu? Do neba ho to aj tak nedostane, na to už je príliš neskoro.