Na poštu nechodím rád. Pre ľudí, ktorí tam pracujú aj pre systém, akým tam pracujú. Keďže je to ale monopol, tak niekdy na tú poštu musím. Čo tam ale zažívam, to nie je ani sen, to je čudesné. Naposledy pred dvomi dňami, keď som podával dva listy. Kočka za okienkom bola snáď čerstvou absolventkou, ale to nie je ani argument, ani výhovorka, to je len konštatovanie.

„Jeden Gibraltar, prosím“, s týmito slovami podávam prvú obálku cez bezpečnostné okienko.
„Prosím?“ odvetí prekvapená tvár za sklom, ktoré ich cháni pred pľuvancami naštvaných zákazníkov.
„To je do Gibraltaru“, opakujem. Kočka sa lepšie pozrie na adresu a s údivom zisťuje, že list nie je do nejakej dediny na Slovensku. Poštárky sa nikdy nepozerajú na adresu, len rovno nalepia známku.
„To ani nie je v Európe, že?“ potvrdzuje, že registruje, čo som jej práve povedal a siaha po sadzobníku.
„To je na juhu Španielska, patrí pod Veľkú Britániu ale majú od Únie odlišné daňové zákony“, informujem mladú poštárku. Zemepis asi poštári na škole neberú.
„Prvou triedou, však?“ s úsmevom si pýta súhlas.
„Nie, netreba. To má čas“. Odpovedám s úmyslom neplatiť zbytočne za niečo, čo nepotrebujem.
„Veď je to len desať centov,“ snaží sa mladá slečna získať môj súhlas na prepravu listu prvou triedou.
„Nie, ďakujem, netreba. To má čas.“ Opäť opakujem svoje odmietavé stanovisko.
„Za desať centov?“ podivuje sa poštárka nad tým, že odmietam poslať ten list prvou triedou.
„Naozaj nie.“ Definitívne uzatváram svoje stanovisko a súčasne tým definitívne strácam sympatie slečny za okienkom.

Celkom chápem, že poštárky môžu byť platené prémiami podľa toho, koľko zásielok prvou triedou od zákazníkov vymámia. Pochopím aj to, ak ich pri práci sledujú a majú nakázané chcieť od zákazníkov získať súhlas na prvú triedu. No ja odmietam platiť za niečo, čo nepotrebujem. Potrpím si na kvalitu služieb aj tovarov, ak ich chcem, ale ak niečo nechcem alebo nepotrebujem, tak nezaplatím navyše ani cent. Sú to vyhodené peniaze. Najmä na pošte. Či tá faktúra príde o deň či dva pozdejšie alebo skôr, nezáleží.

Čo ma však zarazilo u mladej slečny, bol je postoj k tým desiatim centom rozdielu za služby. Ako keby to nič nebolo. Ako keby o nič nešlo. Desať centov sem, desať centov tam. Ako v reklame. Čože je to päťdesiatka? Sú to peniaze, ktoré ja ani väčšina iných ľudí nedostane zadarmo, musí si ich zarobiť. A keď si ich zarobím, tak ich nerozhadzujem. Alebo tá poštárka má toľko, že si môže dovoliť hocikedy zaplatiť o desať centov viac len tak, za nič? Že za to nič nedostane? V tom prípade jej rád dám svoje číslo účtu alebo si budem chodiť pre vrecúško desaťcentoviek každý mesiac aj osobne 😉

Najlepšie peniaze sú tie, ktoré som nemusel zarobiť, pretože som ich nemusel minúť.