Kávu som začal piť asi až na svojom druhom pracovisku. Nie zamestnaní, lebo to bol ten istý zamestnávateľ, len som bol povýšený a tým pádom aj preradený a veľa času som trávil v kancelárii s kolegami a kolegyňou. Pár mesiacov som odolával ich ponukám dať si kávu, neskôr som si s nimi občas dal a ani neviem ako, zrazu som pil kávu pravidelne každý deň. Najskôr okolo jedenástej, potom okolo desiatej, pozdejšie už o deviatej a naraz to bolo ráno o pol ôsmej, hneď po príchode do práce. Tuším som sa stal na káve závislý.

Po zmene zamestnávateľa som sa kávy nevzdal, ba priam povediac so zvyšovaním sa úrovne svojho zaradenia som zvyšoval aj príjem kofeínu. Síce v stále menších šálkach, ale zvyšoval. Keď ma raz v tom najväčšom kresle po obede trošku pichlo po srdci, povedal som si, že trinásť šálok za pol dňa je trochu priveľa a spolu so sekretárkou som začal objavovať kávu bez kofeínu.

Nasledujúca zmena práce opäť znamenala aj zmenu kávových návykov. Vrátil som sa ku káve o desiatej, druhá nasledovala okolo tretej. Vždy z červeného hrnčeka svetoznámeho producenta, doobeda slovenská klasika, zalievaná mletá, poobede instantná od dodávateľa hrnčekov. Pokiaľ som cestoval (a že to bolo vždy často), tak nejaká tá káva pribudla aj v rôznych motorestoch. Káva ma skrátka vždy osviežila a povzbudila.

Dnes sa snažím žiť už menej hektický život, no káva ostala mojou jedinou neresťou. Jej vôňa ma vždy poteší a jej chuť vždy ovlaží. Nepijem ju, aby som vybičoval organizmus k vyššiemu výkonu, ale preto, že mi chutí a mám ju rád. A keďže je môj obľúbený kávový čas, niečo medzi deviatou a desiatou hodinou doobeda, aj teraz mi tu rozvonia čerstvo zaliata káva a ja v rannej pohode idem napísať ďalší článok o tom, čo mi leží na srdci a čo sa mi derie na klávesnicu. A pokiaľ aj vy patríte k milovníkom tohto čierneho nápoja, nedajte sa nikým a ničím rušiť pri jeho vychutnávaní. Káva si to zaslúži a vy určite tiež.