Nemyslím, tým, koľko za nich platíte v podnikoch alebo čo ste im, pre vás už nepotrebné, darovali. Pretože to je vaše slobodné rozhodnutie. Mám na mysli situácie, kedy za nich platíte nedobrovoľne, kedy vám nedali na výber. Kedy ste za nich museli zaplatiť niečím, čo je pre vás dôležité.

Hovorí sa, že dochvíľnosť je výsadou kráľov, ale ako vieme, u nás aristokracia už vymrela. Alebo sa aspoň svojimi titulmi a historickými koreňmi priveľmi nechváli 😉 Slovenská „akademická štvrťhodinka“ len legitimizuje neokrôchanosť a grobianstvo tých, ktorí toto hlásajú 😉

Mal som skúsenosť z „veľkého biznisu“, aspoň na tie časy veľkého. Pracovné porady boli ak nie dennou záležitosťou, tak na týždennej báze sa konali pravidelne. A mali vopred stanovený program a témy, aj zúčastnených. Povestné boli dlhé pondelky bývalého riaditeľa, ktorý si volával postupne jednotlivé oddelenia a končilo sa nezriedka pred večerou. A niekedy aj bez večere.

Ľudia, vedomí si prísnosti riaditeľa, v ten deň najmenej hodinu pred plánovaným termínom už na ničom nepracovali a čakali, kedy im sekretárka zavolá, že „už“. Lebo v histórii sa už dva razy stalo, že porada s predchádzajúcou skupinou skončila skôr a oni meškali na nový časový termín porady. A riaditeľ zúril, lebo ho pripravujú o čas.

Lenže ako je známe, žiadna porada nikdy nič nevyriešila, zato sa niektorí ľudia chopili príležitosti zviditeľniť sa a tak sa rečnilo… Prvá porada skončila o hodinu neskôr, ako bolo plánované. Druhá skupina teda dve hodiny nič nerobila, aby bola pripravená na pokyn „železnej lady“ vyštartovať na prvé poschodie. Lenže aj druhá porada sa pretiahla a tretia začala o dve hodiny pozdejšie… Nikto nič dôležité nerobil, čakalo sa. Štvrtá pôvodne dvojhodinová porada nezačala o druhej popoludní, ale nezriedka o piatej…

Lenže časy sa menia a s nimi aj ľudia. Teda aby som bol presný, ľudia na pozíciách. A tak sa stalo, že na porade, ktorej som sa zúčastnil, pricestoval námestník zo služobky v Námestove včas, zato ten druhý z tretieho poschodia polhodinu meškal. Čo na to povedať? O pol roka som ho nahradil. Často som svojím kolegom hovorieval môj obľúbený bonmot: „Nepáči sa ti tvoj šéf? Tak ho nahraď!“ Ľudia si ťukali na čelo, že oni predsa nemôžu vymenovať svojho nového nadriadeného?! Kým im nedošlo, ako postupujem hierarchiou hore. Nahrádzal som svojich šéfov, s ktorými som bol nespokojný 😀

Až som skončil v kresle najvyššom. A moja nová sekretárka oznámila spolupracovníkom, že porada sa z pondelka prekladá na utorok na 8:00 hodín.

Na úvod porady, kde s už zúčastnila polovica nových vedúcich, a polovica boli tí starí, ale použiteľní, som oznámil, že porady budú vždy až v utorok, aby si užili víkend a nemali v nedeľu popoludní žalúdočné kŕče, ako ich budem v pondelok ráno na porade „drbať“. Nech si v pondelok doženú resty 😉 A tiež som im oznámil, že porady budú trvať vždy od ôsmej do desiatej.

Na čo sa ozvala hlavná účtovníčka, s ktorou som si tykal, ako s väčšinou teraz už podriadených, keďže som začínal na tej najnižšej kancelárskej pozícii v podniku: „Pán riaditeľ, a keď to do tej desiatej všetko nestihneme?“ opáčila skromne, poznajúc ma už za tie roky, čo sme spolupracovali 😉

„Porada skončí o desiatej,“ pokojne som odvetil.
„Ja viem, ale keď nestihneme všetko prebrať?“
„Porada aj tak skončí o desiatej, máme aj iné veci, ako len porady, na starosti.“

Na tretie zopakovanie to pochopila aj sama Irenka a ostatní sa radšej neozývali 🙂 Teda jeden sa osmelil s tým, že sú veci medzi oddeleniami, ktoré treba doriešiť „na vyššej úrovni“. No tak som im vysvetlil, že budú mať čas o týždeň, alebo sa dohodnú medzi sebou.

Samozrejme, že prvé porady nestihli v ich naučenom režime ani polovicu. Nie, že by sa nedostali na pretras všetky veci. Dostali, ale všetky mali svoj vyhradený čas a aj keď nebolo „hotovo“, začalo sa s inou témou. Takže neskôr za mnou prišli do kancelárie dvaja námestníci alebo dvaja vedúci divízií, aby som to vyriešil. Jednoznačne sa dozvedeli, že prísť za riaditeľom do kancelárie s problémom definovaným „Nevieme, čo máme robiť“ môže znamenať ich prepustenie, lebo ak námestník nevie, čo má robiť, tak ho nepotrebujem, keď to musím riešiť sám.

„Prídite s tým, že máte riešenia, ale neviete, ktoré uprednostniť. S tým vám môžem pomôcť.“ Dvaja šéfovia spolupracujúcich divízií trvali každý len na tom pre seba výhodnom riešení spoločného problému, bez ohľadu na okolnosti či kolegov. Z moci autority som im nariadil urobiť také riešenie, že obaja ostali s otvorenými ústami. „Ale pán riaditeľ, ale veď to je to najhoršie možné riešenie!“ zvolal jeden z nich. „Ja viem, “ odpovedal som s úsmevom. Čo myslíte, koľkokrát ešte prišli za mnou otravovať s nejakou somarinou? Veľmi rýchlo sa vedeli dohodnúť, keď hrozilo, že so svojím „problémom“ budú musieť za mnou 😉

Stačilo pár organizačných opatrení a zrazu nikto na nikoho nečakal, každý pracoval, ako najlepšie vedel a vedenie malo čas na koncepčné veci, nie mikromanažment. Pracovný čas sa zrazu lepšie využíval.

Keď som sa neskôr postavil na čelo môjho vlastného biznisu, mal som samozrejme veľa pracovných stretnutí. Osobitne jeden obchodný partner mal vo zvyku meškať na dohodnutý termín nie len hodiny, on meškával pravidelne niekoľko dní. Bez toho, že by mi to oznámil. A potom sa objavil vo dverách kancelárie, ako keby sa nič nedialo.

Stačilo mi pár takýchto „predstavení“ aby som sa naučil, že na s ním dohodnutý termín si nevyhrazujem čakanie s ničnerobením, ale mám vždy nejakú prácu, ktorú môžem kedykoľvek prerušiť a dokončiť neskôr. A keď som sa náhodou do nej tak zabral, že sa mi ju nechcelo prerušovať, a on sa vo štvrtok, po troch dňoch, u mňa objavil, pokojne som ho nechal sedieť polhodinu na stoličke, kým som to dokončil. Jemu to nič nepovedalo, ďalej pokračoval vo svojom spôsobe spolupráce, až kým sme zákazku nedokončili. Ale ja som sa naučil, že niektorí ľudia vás oberú o čas, a tým aj o peniaze. Ak im to dovolíte.

A tak teraz dokončujem tento článok, po tom, čo som si na dvore urobil nejaké nedôležité drobné prípravné práce pre budúcotýždňovú veľkú akciu. Pôvodne som mal sedieť na terase pri káve so svojím bývalým spolužiakom, bývalým kolegom a súčasne kamarátom, ktorý sa mi pri raňajkách ohlásil, že by cez obed chcel prísť. Stihol som dopoludňajšiu prácu, obed aj poobedňajšiu kávu a aj tie drobnosti na dvore. A nebude dlho trvať, budem mať večeru na terase, zavŕšenú podvečernou kávou, po ktorej sa pustím, keď už nebude tak teplo, do ďalších prác vonku.

Mňa už moji nedochvílni kamaráti, kolegovia, spolupracovníci či zákazníci nepripravujú ani o čas ani o peniaze.

A čo vás?