Práve som si urobil prestávku v kosení ovocného sadu, keď mi vo vrecku montériek zazvonil mobil. „Ako dobre, že teraz, keď nekosím,“ hovorím si a beriem hovor z čísla, ktoré nemám uložené v mobile. Kuriéra dnes nečakám, že by zase nejaká skvelá príležitosť zbohatnúť? Nie, aj keď ide, či skôr malo ísť, o peniaze.

Kosenie motorovým vyžínačom ma naozaj baví, hoci to môže znieť neuveriteľne. A je to dobre. Keď máte bezmála hektár pozemkov, musíte sa o ne starať a musíte to vedieť. Našťastie trávu na nich nemusím kosiť naraz ani v nejakom určenom termíne, trávou a senom nekŕmime, hoci pre ňu máme svoje využitie a rozhodne ju nepredávame ani nepálime. Takže kosím, kedy chcem a koľko chcem a mám na výber z troch veľkostí a prevedenia krvinorezov, podľa toho akú veľkú trávu a v ktorých miestach práve využívam na relax. A takmer nikdy nekosím viac, ako dve hodiny v kuse, s krátkymi prestávkami na natankovanie a oddych, vtedy aj kontrolujem mobil, či mi ako na potvoru práve vtedy niekto nevolal.

Takže zdvihnem a pozdravím. Na druhej strane sa ozve ženský hlas, patriaci trvale opálenej časti našej populácie, ktorej rasové označenie sa nesmie používať v rámci multiKulti euroAgendy, u nás drsne presadzovanej:
„Dobrý deň, máte ten byt na prenájom prosím vás voľný?“
„Ja nemám žiadny byt,“ odpovedám po pravde.
„Neklamte, ja viem, že máte byt na prenájom,“ trvá na svojom nie len sociálne, ale zrejme aj duševne slabšia osôbka.
„Tak to viete asi viac, ako viem ja,“ odpovedám a využívam pre takéto účely určené červené tlačítko na mobile. Zastávam totiž názor, že s debilom sa neháda, aby si vás nepomýlili.

Koncom roka som sa totiž rozhodol ukončiť všetky svoje aktivity na poli prenájmu bytových nehnuteľností a túto jar som aj reálne všetko predal. U nás totižto prenájom nie je nijaká zlatá baňa, o prenájom bytov majú záujem iba kadejakí špekulanti, na krátku dobu, alebo tzv. sociálne odkázaní, ktorí si myslia, že za bývanie a energie sa nemusí platiť a že oni majú na byt a komfort tepla a teplej vody nejaký nárok a niekto je povinný sa im o to starať. Po dlhých rokoch ma to už naozaj prestalo baviť. Samozrejme, bolo výhodné, že nájomníci splácali úver za obnovu a zeteplenie, že platili fond údržby aj náklady správcu, čo by som musel hradiť ja, keby bol byt prázdny. A bolo fajn, že za tie roky byty narástli na hodnote. Hoci skôr by som mal napísať, že za tú dobu byty majú stále rovnakú hodnotu, len hodnota peňazí išla do sračiek.

Skrátka každý rok, dva či tri vyhodiť nájomníka a hľadať nového, absolvovať desiatky stupídnych telefonátov a vysvetľovať, že voda a teplo nie je zadarmo a keď svojou benevolenciou nájomník vytopí spodného suseda, že to musí aj zaplatiť a že vymaľovať si musí sám, lebo ja som mu byt nezničil, ma už naozaj nebavilo. Navyše sa koncom minulého roka nečakane objavila možnosť získať dom s pozemkom pre nás s nečakaným potenciálom, bola to presne tá príležitosť, na ktorú som čakal. Peniaze v banke by mi zožrala inflácia alebo nejaké „výhodné nákupy“, na to boli byty ako úložisko hodnoty dobré. Len tie nervy s primitívmi. Takže som urobil swap a vlastne aj zabudol, aké náročné je baviť sa s primitívom, ktorí si myslí, že štát sa o neho postará a urobí to prostredníctvom súkromnej osoby.

Na chvíľu mi to pripomenula tá mladá mamička, čo rodí ako naše jablone, ale ďalšie kosenie trávy okolo ovocných stromov mi zase vrátilo dobrú náladu.