V minulosti bola práca z domu pre manažérov často vnímaná ako benefit, veľká výhoda či priam odmena, keď človek nemusí chodiť na pracovisko a môže „pracovať“ z domu pár dní do mesiaca. Dnes sa to stáva takmer samozrejmosťou, aspoň vláda sa o to snaží. No nie je to také jednoduché, ako sa nám snažia nakecať.

Niekto dochádza do zamestnania pešo pár sto metrov, niekto dochádza vlakom či autom aj hodinu či viac. Pre samotného zamestnanca je to nie len značný náklad a tiež strata času, ale aj možnosť stretávať množstvo ľudí. Kým v minulosti to bolo považované sa sociálny kontakt, kým neboli vynájdené elektronické čítačky či smartfóny, tak ľudia čítali noviny, ak sa spolu ako starí známi, každý deň cestou do práce nerozprávali, dnes je to vydávané za smrteľné nebezpečenstvo. A tak vláda nariadila každému kto môže, prácu z domu.

Neviem, aký matroš majú tam na vláde, ale ak im uznáme to „kto môže“, takže nechcú prácu z domu po skladníkovi ani predavačke či robotníkovi na páse, tak ani „kancelárske krysy“ nemôžu všetky ostať doma a pracovať. Aspoň nie tak ľahko, jednoducho a rýchlo, že v nedeľu večer to vyhlási štátny úradník v televízii a v pondelok už nepôjdeme do kancelárie a ostaneme na domácom gauči.

Mnohí zamestnanci, pracujúci v kanceláriách s telefónom na uchu a prstami na klávesnici túto požiadavku vlády ako súčasť opatrení (na čo vlastne, čo je skutočný cieľ?) uvítali. Ušetria na cestovnom, ušetria čas (čo s ním urobia, dokážu ho využiť?) a vyhnú sa nakazeniu (chrípka ich netrápila, mnohí ju roznášali po pracoviskách a v minulosti sa vydávali div nie za hrdinov práce, ochotných sa obetovať pre zamestnávateľa – a prémie). Hlavne ostanú doma – že by rátali s tým, že ani u zamestnávateľa sa nepretrhnú, takže doma sa nebudú musieť pretvarovať?

Preorientovať zamestnancov na home office ale nie je také jednoduché, ako by sa to mohlo zdať ministrom, zamestnancom alebo ľuďom od lopát. Celá vec má niekoľko rovín. Niekoľko okruhov problémov, ktoré treba riešiť. Skôr, ako si pracovník zapne počítač doma a pripojí sa do wifi.

Ekonomická rovina Home Office

Zamestnanec je pre firmu celkom drahá záležitosť. A to nehovorím o mzde a odvodoch. Kancelárska budova, kúrenie, osvetlenie, elektrina pre počítače a mobily, tlačiarne… K tomu závodná jedáleň, príspevky na obedy, upratovanie objektu, voda nie len na kávu, ale aj na splachovanie WC. Keď som pred rokmi pracoval pre inú firmu, na kúpenej pobočke po prepustení pár zamestnancov z kancelárií sme presťahovali zvyšok z trojposchodovej do nevyužívanej dvojposchodovej budovy z minulosti (po drobnej oprave a úprave samozrejme) a hneď bol účet len za plyn o tisícku mesačne nižší.

To sú všetko náklady, ktoré firma pri home office nie len ušetrí, ale priamo prenesie na svojich zamestnancov. Keď ráno ostanete doma, nie len že pri smart domácnosti nemôžete znížiť teplotu na kúrení, miniete viacej vody, miniete viacej elektriny, v lete ide klimatizácia. Ak nechcete stučnieť, nemôžete si každý deň objednávať priemyselné jedlo a varíte doma. Aj kávu, ktorá v mnohých firmách býva zadarmo, teda platí ju firma. Na čo sme zabudli?

Skrátka firma ušetrí, ale vy preplatíte. Možno argumentovať, že ušetríte na doprave. A pri výbere zamestnania sme tak nejak brali do úvahy náklady na dopravu a stratu času. Ale nikto nemôže chcieť na nás preniesť náklady na prevádzku kancelárie a argumentovať, že ušetríme inde. Doprava je naša záležitosť, a prevádzka kancelárie zase zamestnávateľa. Sme zamestnanci nie živnostníci, nemôžeme náklady na prácu z domu faktúrovať firme.

A to sme ešte nespomínali nábytok. Kým kancelárie sú zariadené priamo na prácu a uloženie pracovných vecí, tak domácnosť má iné určenie a iné vybavenie. Pravidelné sedenie na gauči s notebookom na stehnách sa skôr či neskôr podpíše na zdravotnom stave chrbtice. V zamestnaní je za ergonómiu pracoviska, minimálne predpísané osvetlenie a iné veci zodpovedný zamestnávateľ, ale doma? Keď prídu bolesti a neskôr dlhodobé problémy pre zlé sedenie a nevhodné pracovné miesto, kto ponesie následky? Tie zdravotné a neskôr aj zníženie príjmov z titulu pracovnej neschopnosti či ukončenia práce my. A firma sa elegantne zbaví zodpovednosti. Je to správne?

V blízkom okolí som zažil pár, ktorý sa chystal kúpiť byt na hypotéku. Pretože obom firma už na jar nariadila home office, rozhodli sa kúpiť namiesto dvojizbového bytu trojizbový. A hypotéku navýšiť samozrejme. Som jediný, ktorému to príde nenormálne? O pracovné miesto by sa mala starať firma, nie pracovník. A čo keď o tú prácu obaja prídu?

Rodinná rovina Home Office

Keď všetci ráno odídu, deti do školy a partner do práce, dá sa home office z obývačky prevádzkovať. No ale do školy sa takmer nikde nechodí, deti sú doma, manžel-ka tiež. A ak sa deti učia on-line, tak zvládnu to všetko samé? Nepotrebujú pomoc? Je v byte úplné ticho? Nikde sa neozýva „Mamííí“?

A manželka po vás nič nechce, netreba vymeniť žiarovku, pomôcť vyniesť kôš s vypraným prádlom na balkón? Manžel od pracujúcej ženy nechce pripraviť obed? Deti desiatu?

Naše byty sú postavené a zariadené na bývanie a oddych po práci. Možno som proti dlhodobej práci z domu preto, že som ako živnostník v takýchto podmienkach dlhodobo pracoval. A viem, ako po pár mesiacoch klesá celková výkonnosť aj v prípade, že človek je v byte sám. Z hľadiska efektívnosti a celkového výkonu mi prišlo po rokoch strávených v dobrovoľnom homeoffice lacnejšie prenajať si kanceláriu v meste, kúpiť druhý počítač a tlačiareň, zaviesť internet a každý deň ráno ísť „do práce“ a poobede sa vrátiť do bytu za účelom oddychu. Práca ostala za dverami kancelárie.

Technická a bezpečnostná rovina Home Office

Tak dobre, zamestnanec nepôjde do budovy zamestnávateľa, zostane doma. Zamestnanec, ktorý nepotrebuje pracovať s fyzickým materiálom, pracuje len s pomocou počítača a telefónu. Čo teraz?

Pripusťme, že pracovník má služobný telefón a jeho hlasový a dátový paušál platí tiež firma. Môže byť v kontakte s kolegami v práci aj s dodávateľmi a odberateľmi. Veľa vecí sa dá vyriešiť po telefóne, aj keď som zástancom teórie, že mnoho operatívnych telefonátov by nemuselo byť, keby ľudia vedeli dobre plánovať a organizovať prácu svoju aj svojich kolegov. No ale často za tým musí byť nejaký „papier“ či aspoň záznam v nejakom informačnom systéme. Zo smartfónu sa dá dosť poriešiť, ak existuje aplikácia alebo sa vieme pripojiť k dátovým serverom. V rámci verejne ponúkaných cloudov prosím, ale v prípade uzatvorených firemných systémov už treba byť opatrný.

A čo počítač? V mnohých firmách a ešte u väčšieho počtu zamestnancov prevláda názor, že každý má doma počítač. A nevidia žiadny problém v používaní súkromného počítača na pracovné účely.

Naozaj?

Nie je firma ako firma a nie je práca s počítačom, ako práca s počítačom. Všade to môže byť iné a každý druh práce môže byť vykonávaný inak. Vyplniť excelovskú tabuľku alebo napísať textový dokument je možné aj na súkromnom počítači. A poslať ho mailom? Môžete na služobné účely používať svoj súkromný email? Na azet.sk, gmail.com alebo inom freemaile? A na prístup k nemu používať webrozhranie? Či nebodaj stiahnutý program do svojho počítača? Legálne inštalovaný program? Na legálnom operačnom systéme? A čo vírusy a počítačové červy? Že to vyrieši antivírus? A bude dosť kvalitný a aktualizovaný? Kto toto zabezpečí? Kto za to bude zodpovedať? Majiteľ? Alebo manžel pracovníka home office, ktorý je majiteľom počítača? A má dostatočné znalosti z IT, aby vedel svoj domáci počítač dostatočne kvalitne zabezpečiť a spravovať? A čo jeho deti, môžu spustiť nežiadúci program na takomto PC? A vidieť firemné dokumenty svojho rodiča?

A čo internet? Aké pripojenie používa domácnosť? Je rýchlosť postačujúca pre prácu z domu? Je prenos po tejto sieti dostatočne zabezpečený, aby po nej mohli putovať často dôverné firemné údaje? Kto to overí, zabezpečí? Kto za to bude zodpovedať? Pracovník, poskytovateľ, firma? A kto bude také pripojenie platiť?

A teraz si predstavte, že vo firme sa využíva špecifický informačný systém. Je vybudovaná kvalitná LAN, na každej pracovnej stanici je inštalovaný kvalitný a pravidelne aktualizovaný bezpečnostný SW (antivírus, filter, firewall…) a na serveroch, na ktorých sú uložené dáta tohto centralizovaného informačného systému, beží ďalší bezpečnostný SW, najmä ak je celá sieť pripojená do verejného internetu. Zamestnanec pri pracovnej stanici, spúšťajúci mail, prehliadač, office a aplikáciu informačného systému ani netuší, čo všetko sa na sieti deje, aby jeho počítač, ale najmä dáta spoločnosti, ostali chránené pred útokmi zvonka aj zvnútra firmy a zostali konzistentné a firma mohla fungovať a neskrachovala alebo nebola násilím kúpená konkurenciou.

Ani taký intranet, pre výmenu informácií medzi zamestnancami, vnútropodnikový heldpesk, kalendárový systém pre plánovanie schôdzok či zdieľanie zdrojov (zasadačka, projektor, služobné autá…) bežiaci vo vnútri firmy, nie je triviálny a len tak dostupný komukoľvek zvonka.

A ak máte pocit, že prihlasovacie meno a heslo je dostatočný filter pre prístup k nejakému systému, tak si vygúglite, koľkokrát došlo k prelomeniu málo bezpečného hesla alebo k jeho prezradeniu. Riešením sú certifikáty a kľúče a ideálne je pripájanie sa k firemnej sieti zvonka pomocou virtuálnej privátnej siete (VPN). Tým sa počítač vonku stáva súčasťou podnikovej siete a infraštruktúry.

Vrátane vírusov na domácom počítači.

Osobne si neviem predstaviť, že na domáci počítač zamestnanca si on sám spojazdní VPN do firmy a inštaluje certifikát či bezpečný kľúč. A svoj notebook, ktorý používa celá rodina, manželka si vymieňa recepty a zábavné videá s kamarátkami a deti hrajú online hry a sťahujú súbory z neoverených a neoficiálnych zdrojov, pripojím do firemnej VPN a stane sa súčasťou celej siete, vrátane desiatok ďalších takto pripojených počítačov a notebookov.

Vo firme môjho zamestnávateľa sme pripravili silnú VPN a služobné notebooky s príslušnou konfiguráciou (Linuxy a Windows) tak, aby sa zamestnanci vedeli z domu nie len pripojiť do firemnej siete, ale aby sme mali tieto koncové zariadenia pod plnou kontrolu a vedeli sme garantovať kybernetickú bezpečnosť. Potom nie je problém pracovať s emailom, v intranete alebo IS a dokonca tlačiť na firemných tlačiarňach, kde to kolegovia v práci vedia od tlačiarní odobrať a doručiť konkrétnym pracovníkom.

Súčasťou prípravy pracovných notebookov je aj vnútropodnikový predpis, ktorý definuje nie len technické, ale najmä organizačné podmienky práce z domu a povinnosti pracovníka pri home office a zakázané činnosti.

Koľko ale notebookov môže každá firma pripraviť, aby poslala veľa svojich pracovníkov na prácu z domu? A koľkí z tých ľudí nemusí chytiť do ruky nijaký papier (došlá faktúra, list, iný dokument) a nemusí žiadny papier odovzdať kolegovi? Či do pošty? Mnoho činností sa dá vyriešiť pdf výstupom, ale posielať všetko mailom? Chce to systém na správu dokumentov vrátane schvaľovania a podpisovania (so zárukou autenticity podpisu) a to rozhodne nie sú záležitosti, ktoré sa vyriešia nariadením vlády z nedele na pondelok. A zadarmo.

V minulosti bol homeoffice pre mnohých manažérov nočnou morou. Báli sa stratiť svojich podriadených z dohľadu, báli sa straty efektívnosti a zníženia výkonu podriadených. Dnes je to mantra, ktorú opakujú takmer všetci, najmä tí, ktorí netušia čo všetko môže taká „obyčajná“ práca z domu obnášať. Či už z hľadiska nákladov pre firmy, ktoré to berú vážne, z hľadiska dodatočného zabezpečenia podnikových sietí a informačných systémov ako aj tí, ktorým nezáleží na pracovnom prostredí svojich zamestnancov alebo ohrození sociálnej súdržnosti ich rodín. A často ani sami zamestnanci si neuvedomujú, ako práca z domu, plného bytu, zvyšuje ich náklady na zamestnanie, ohrozuje ich spolužitie a psychickú pohodu všetkých členov rodiny.

Syndróm Váhostav

A nezriedka sa môže stať, že mimo štandardných ôsmych hodín sa im ich práca môže natiahnuť aj do neskorých popoludňajších hodín, lebo prácu treba urobiť, šéf na to čaká a keby ju neurobili (včas), tak… lebo je dôležité udržať si prácu. Nejak podobne uvažovali malí živnostníci či jednomužné sro, ktoré pracovali ako subdodávatelia prác pre Váhostav. Nakupovali materiál, naftu, platili leasingy, odvádzali DPH, živili rodiny a dostali veľké…. tuším dvadsať percent im sľúbili zo všetkých pohľadávok. V podstate robili zadarmo, lebo si nahovárali, aké dôležité je mať prácu.

Hovno hovno, zlatá rybka. Dôležité je mať peniaze, nie prácu. Peniaze dnes už dávno nie sú odmenou za dobre vykonanú prácu. Peniaze sú korisť, všetci sa o ňu trhajú. A peniaze môžete získať aj prácou. A malo by to byť výhodné aj pre toho, kto pracuje. Ak si mám kúpiť notebook, MS Office, antivírus a zaplatiť si internetové pripojenie, tak už nie som v zamestnaneckom pomere, ale jedná sa v podstate o Švarcsystém, len mi zamestnávateľ tieto dodatočné náklady nerefunduje.

Ak chodím do práce, som si vedomý toho, koľko času ma bude tá práca stáť a koľko peňazí za to dostanem teraz ako výplatu a koľko v starobe ako penziu (ak sa jej dožijeme a parlament ju dovtedy nezruší 😀 ). Prípadne koľko ma bude stáť cesta do práce (času aj peňazí) a koľko zaplatím za obedy v práci a koľko firma. Ostatné náklady firmy na moje pracovné miesto ma nezaujímajú, to si musí spočítať zamestnávateľ sám. Každé dodatočné prenášanie nákladov na pracovné miesto na zamestnávateľa je neprípustné bez ohľadu na to, akú krízu si kto vymyslí. Iba ak to zamestnanec pripustí.

Viete aký je rozdiel medzi súčasnou kvázi demokraciou a otrokárstvom? V otrokárstve musel otrokár svojim otrokom zabezpečiť aj ubytovanie aj stravu.