Vždy som si myslel, že veci sa majú robiť poriadne. Že ak s niečím začnem, mám byť odhodlaný to aj dokončiť a venovať všetkému primerané úsilie a pozornosť. Zrejme som jeden z posledných svojho druhu, lebo všade naokolo vidím povrchnosť. A len nedávno som si uvedomil, koľko spoločného majú môj sused v záhrade a svokor.
Niekedy mám pocit, že sa susedia v záhrade s nami chcú pretekať. No čo už, asi to majú v krvi, ako bývalí aktívni vrcholoví športovci. Aj teraz hrávajú rôzne športy. Pritom mňa to nezaujíma, koľko kríkov nasadili, kde ich kúpili a aké peniaze na tom ušetrili. Ani to, či im rastú rýchlejšie (skôr to, či moje vydržia dlhšie rásť a plodiť 😉 ) Ja mám v hlave nejaký plán, postup, ako chcem svoju záhradu budovať a mám šťastie, že mám partnerku, ktorá je podobného razenia. Jednoducho si skrášľujeme svoj priestor okolo seba a je nám jedno, ako to vidí niekto iný. Nevadí mi, keď niečo od nás okopírujú, hoci to banalizujú slovami „to sme čítali už dávno v Záhradkári“. Aj keď viem, že to tam nikdy takto písané nebolo. Totiž sám tie časopisy čítam asi všetky, čo vychádzajú a vychádzali a nejeden článok som sám napísal 😮
A potom zrazu je susedova záhrada zanedbaná. Ako keby uťal. Tekvice nedorástli, chúdence potrebovali by trochu vody. Hrozno, ktorým sa tak pýšil, vädne, tiež by potrebovalo aj vodu aj ošetriť. A o zelenine, čo zostala na záhonoch ani nehovorím.
Keď sa sused o pár dní ukázal, tak mu cez plot hovorím, že som ho dlho nevidel. Nepýtal som sa, prečo nechal zeleninu zakapať, prečo nechá to hrozno trápiť, prečo neurobí vo svojej záhrade poriadok. Je to jeho vec, nie moja, ja sa starám o svoju. Odpovedal lakonicky: „Vieš, my máme aj iné aktivity“.
No tak iné záujmy a aktivity mám aj ja. A všetky ich robím najmä pre radosť a dobrý pocit.
Keď prídeme ku svokrovcom a vidíme strom, na ktorého rez sa pýtal už pred pár mesiacmi, stále neošetrený a vhodná doba je už dávno prešvihnutá, občas sa spýtame, prečo to neurobil v čase, ktorý bol ideálny. Pretože je to čudné u človeka, ktorý si zakladá na tom, že jeho záhrada musí nie dobre, ale vzorne vyzerať, aspoň pri pohľade z cesty. Že je najlepší chovateľ zajacov a včiel, že najlepšie rozumie vínu a že je gazda na pohľadanie široko ďaleko. Hoci naše otázky bývajú rôzne, odpoveď je takmer vždy rovnaká: „Hádam všetko nechám tak a pôjdem robiť toto!“
„Nuž“, býva častá reakcia ďalšieho člena rodiny na niektoré argumenty a vysvetlenia a mne neostáva len súhlasiť. Nič iné sa totiž ani nedá povedať. Nemám právo iným diktovať čo a koľko toho majú robiť a ako majú využívať svoj čas. Len mi je divné, keď niekto investuje nemalé peniaze a kopu času do „aktivity“, o ktorej dopredu vie, že ju nebude môcť dokončiť, že nebude môcť mať z nej úžitok.
Považujem to za plytvanie zdrojmi. Pretože ak nedokončím akýkoľvek projekt preto, že som sa pustil do iného, tak vložený čas už naspäť nevrátim a ani peniaze späť nezískam. Keď si kúpim strom (príklad), ale ho po zasadení potom správne nepolievam a nezostrihám, tak úrodu mať nebudem, ale ani peniaze sa mi nevrátia. Úžitok z práce a peňazí nebude. Iba ak by som chcel, aby ten strom všetci videli. Potemkinove dediny?
V živote som mal mnoho nápadov a plánov. Ale vždy som vedel, že ak z nejakého dôvodu (chýbajú peniaze, čas, schopnosti…) nemôžem čokoľvek dokončiť, nemám to ani začínať. Pretože vyplytvám zdroje a nebudem mať priestor na iný projekt. Nerobím totiž nič na efekt, ale na efektívnosť. A za úspešného človeka nepovažujem takého, čo robí veľa vecí a veľa činností, čo nemá nikdy čas, ale takého, čo veľa vecí dokončil, doviedol do úspešného konca.