Zrazu sa nám vyskytol uprostred týždňa jeden voľný deň a slušné počasie vládlo vonku. Zvažovali sme, či pokračovať v prácach v záhrade, ktoré už smerovali k zdarnému koncu, alebo naopak všetko nechať tak a spraviť si výlet na bicykloch po okrese. Zvíťazila druhá možnosť s plánovanou návštevou na trase.

Najmä preto, že cez víkend sme mali mať dve tradičné vidiecke podujatia a tiež počasie nemalo byť úplne stabilné. A tak sme pred poludním šliapli do pedálov našich dvojkolesových tátošov a vybrali sa po dedinách okresu tak, aby sme nemali na trase veľa kopcov a aby sme vedeli absolvovať jednu či dve návštevy.

Prvá po asi pätnástich kilometroch nás zaviedla do domu bývalej kolegyne mojej priateľky. Srdečne sme sa zvítali, posadili ku káve, ale už onedlho som začal mať z celej návštevy „zvláštne pocity“. Nie preto, že pani je už dlhé roky dôchodkyňa, ale pre to, okolo čoho sa viedla debata a kde nakoniec vždy skončila aj napriek snahám zmeniť tému. A tak sme sa okrem historiek z ranného detstva panej dozvedeli aj to, že jej manžel, postavou malý, bol preto vodičom tanku a to bol aj dôvod, prečo bol vedúcim tankom na vojenských prehliadkach. A ako potom na družstve nútil ráno vstávať „po opici“ svojho počerného závozníka, ktorého ešte aj kŕmil svojou desiatou, lebo chudáci dospelí mládenci vyrastali bez rodičov, tak trávili celý čas v krčme…

Môj názor je, že takto pomáhať „chudákom“ ich len utvrdí v tom, že môžu ďalej žiť po svojom, lebo im niekto vždy pomôže. Pomáhať treba inak.

Tiež sme sa dozvedeli, ako sa syn zle oženil, lebo jeho žena sa mu stále kurví, ale on má rád svoje tri dospelé a dospievajúce dcéry, a preto ju ani je neopustí a radšej sa zoderie, aby mali všetko. Už mu veľa nechýba. A ako zavčasu rozvedený mám na takéto kecy svoj názor. Aj vnučka je nepodarená, nemá ani priateľa ani nikdy nepracovala, furt len študuje, a ocko platí. A nakoniec aj kolegynina staršia sestra sa zbláznila a predala nedávno rekonštruovaný dom so záhradou na dedine a zainvestovala do holobytu a jeho dokončenia v okresnom meste, na treťom poschodí bez výťahu. S postihnutým synom.

Čuduje sa niekto, že sa posťažovala aj na to že „má silnú kyselinu“ a reflux musí riešiť tabletkami.

Celú návštevu som považoval za zabitý čas. Baby sa síce rady videli to toľkých rokoch, ale navštevujete nie telesnú schránku, ale toho človeka, čo sídli v hlave. A táto pani má v hlave len dve veci. Aký skvelý bol jej manžel, čo zomrel ako čerstvý dôchodca, a aké svine sú syn, nevesta aj vnučka a ešte aj sestra sa zbláznila. V hlave má pani nič len minulosť, zaoberá sa len tou. A čo zažíva moja priateľka, ako žijú jej deti alebo čo robí vo svojej záhrade, k tomu sme sa za dve hodiny nedostali, lebo to nie je súčasťou minulosti zatrpknutej dôchodkyne, ktorá si žije vo svoj kutici s televízorom a len raz do mesiaca vychádza na veľký nákup.

Myslím, že ďalších päť rokov si túto návštevu odpustím, hoci tretina mojich cyklovýletov vedie cez túto dedinu. Svoj čas viem tráviť aj príjemnejšie, ako nadávaním na príbuzných.