V mladosti a na škole nás viedli k tomu, že cvičením a športovaním si utužujeme zdravie, upevňujeme vôľu aj imunitu a budeme lepšie odolávať chorobám, ako je nádcha či chrípka. Že budeme silnejší a výkonnejší pri každej práci, že budeme úspešnejší nie len v školských športových súťažiach. Že skrátka športovaním sa dopracujeme k svojmu zdraviu. No ako sa ukazuje posledné dni a týždne, najúšpešnejšími, teda víťaznými, športovcami sú tí, čo sú chorí.

Príde vám to ako hlúposť? Aj mne. No verte, že nie hlúposti tu píšem. Spomeniete si, ako dopadli v škole na telocviku ale aj neskôr v živote chorľaví spolužiaci? Mali ste v triede astmatika? Každý pohyb mu robil problém, každý beh si „odskákal“. A predsa najúspešnejšími biatlonistami sú astmatici. Napríklad.

Nebude to odskakovanie od témy, ak sa vrátim ku skončenej olympiáde v Brazílii. Tesne pred jej začiatkom sa objavil škandál, podľa ktorého ruskí športovci, niektorí, berú doping, teda nedovolené prostriedky pre posilnenie organizmu a dosiahnutie vyššieho výkonu, a ruská antidopingová agentúra znemožňuje efektívnu kontrolu takýchto športovcov a ich kontrolných vzoriek. Začala to šetriť americká FBI (federálny úrad pre vyšetrovanie – obdoba našej kriminálky) a ruských športovcov bez výnimky nepustili na olympijské hry 2016.

Kým prejdem k hlavnému bodu článku, pozastavím sa pri dvoch bodoch. Akú právomoc môže mať FBI mimo územia Spojených štátov Amerických? Čo je to svetový policajt? Môže zatýkať napríklad vo Švajčiarsku (predstaviteľov FIFA)? Môže vyšetrovať ruských športovcov alebo úradníkov? Alebo, môžeme my zakázať všetkým Cigáňom vstup do predajní potravín, lebo sa vyšetruje, že zopár z nich kdesi v malej dedinke v obchode ukradli rožky a pálenku? Princíp kolektívnej viny bol odsúdený po aplikácii po skončení 2. svetovej vojny, kedy bol použitý voči Nemcom či Maďarom na území bývalého Československa…

Vylúčenie všetkých reprezentantov Ruska z Olympijských hier 2016 v Brazílii sa môže zdať ako jediné správne a objektívne riešenie, keďže sa asi nedalo v časovej tiesni skontrolovať všetkých športovcov. Nie len Rusov, všetkých. Padni komu padni, ako vravieva(l) Lipšic. A obyčajní ľudia by ho aj pochopili. Nikto nemôže brať na posilnenie organizmu pri (profesionálnom) športovaní látky, ktoré sú medzinárodnou organizáciou označené za nedovolené a zákaz platí pre všetkých.

Teda pre skoro všetkých.

Pretože ako sa prevalilo po olympiáde, medzinárodná antidopingová organizácia, áno práve tá, ktorá má dohliadať na športovcov, aby takéto podporné látky, zjednodušene doping, neužívali, má špeciálny zoznam výnimiek.

Každý športovec, ktorý pred nezávislou (od koho?) skupinou lekárov preukáže, že je chorý a pre liečenie potrebuje špeciálny liek, ho môže užívať a nebude sa na neho hľadieť, ako na športovca, ktorý berie doping.

Komu už len môže pomôcť lepšie športovať acylpyrín, že? Ale taký liek pre astmatikov, ktorý rozširuje dýchacie trubice, zvyšuje ich prietok a zlepšuje absorpciu kyslíka zo vzduchu do krvi, to už je iná pesnička 😉 A preto je takýto liek na zozname zakázaných látok. Pravda, ak práve športovec nemá astmu, napríklad skoro všetky biatlonistky z prvej päťdesiatky na svete, že :o)

Alebo protizápalový prípravok na liečenie kĺbov a šliach.

Všetci asi súhlasíme s tvrdením, že vrcholový šport extra namáha svalstvo aj kostru človeka. Profesionálna cyklistika nie je výlet do prírody s priateľmi. Po takom trojtýždňovom náročnom preteku akými sú Tour de France či španielska Vuelta si musí každý jeden proficyklista oddýchnuť a dopriať čas na vyliečenie svalov, šliach či práve kĺbov. Námaha spôsobuje zápaly, zápaly znižujú pohyblivosť a výkonnosť. Na nasledujúcom preteku sa nedá ani pomyslieť na umiestnenie v prvej desiatke, tobôž nie na víťazstvo.

Pravda, ak „nezávislí lekári“ neuznajú takého profíka za „chorého“ a predpíšu mu protizápalový liek so zložkou na tlmenie bolesti, náhodou uvedený na zozname zakázaných prípravkov.

Potom môže Christian bicyklovať bez bolesti, ktorú necíti, s kĺbmi ktoré sa aj počas pretekania regenerujú, alebo aspoň ďalej nedegradujú. A v takomto liekovom opojení môže dokonca aj víťaziť. Síce si to jeho telo odskáče, ako ako profi športovec slušne zarába, má oveľa lepšiu zdravotnú starostlivosť, ako my tu doma, čo chodíme slušne do práce budovať náš kapitalizmus. Skrátka sa to jemu aj jeho sponzorom a týmu oplatí, zhumpľovať si telo na takejto akcii za pomoci nepovolených prostriedkov. Pretože buď nepôjde na antidopingovú kontrolu alebo na ňu pôjde, ale pri zistení tejto látky sa na to nebude brať ohľad, lebo má výnimku.

Výnimku z dopingu? Čo je toto za blbosť?

A najväčšia sranda je, že všetci, čo sú týmto škandálom postihnutí, sa najviac ozývajú vraj preto, že boli vyzradené tajné informácie o športovcoch. Že boli zverejnené časti ich zdravotných záznamov, že sa na verejnosť dostali tajné informácie o ich zdravotnom stave.

No sorry, mňa fakt nezaujíma, ktorý kulturista nemá zostúpené semenníky alebo ktorá biatlonistka trpí zápalom maternice. Ale informácie, že biatlonistka berie preparáty, ktoré zvyšujú absorpciu kyslíka v pľúcach, alebo že cyklista užíva preparát, vďaka ktorému necíti bolesť, je celkom zaujímavá. A ak naozaj športovkyňa trpí astmou, prečo by to jej súperky nemali vedieť? Ak cyklista trpí zápalmi kĺbov, čo by sa stalo, keby to vedeli jeho súperi v pelotóne? Že by oboch uštvali? Jasné, že by zdraví športovci porazili tých chorých. Len kto by na tom zarobil? Málo známy tým málo známeho atléta? Takto zarobí populárny športovec aj jeho zámožný majiteľ.

A tak sa ukazuje, že športovaním si môžeme zlepšiť nás zdravotný stav, ale ak chceme byť naozaj úspešní, musíme byť chorí. Aspoň na papieri a tak, aby o tom nikto nevedel. Lebo len za pomoci povolených nepovolených liekov dokážeme vyhrať.

Neviem, ako vám, ale mne je zle z pomyslenia, že pri šplhaní na ťažký kopec v Pyrenejách je na čele vychrtlý Brit, nadopovaný liekom, ktorý iní pretekári nemôžu užiť pod hrozbou dvojročného trestu. Prečo jeden môže a druhí nesmú?

Pretože ako vždy, zase ide o peniaze. Šport už nie je to, čo býval, vo vrcholom športe ide o prachy, nie o schopnosti.

Kašlem ja na olympiádu, majstrovstvá či iné športové prenosy. Nech idú všetci do riti. Ja idem na bicykel. Keď vládzem ťahám, keď nevládzem, odpočiniem si. Nebudem do seba pchať nijaký preparát. Na povzbudenie mi stačí káva či kúsok čokolády z obchodu. Tešia ma moje výkony a nepotrebujem byť na kopci o desať sekúnd skôr. Ani pred sebou ani pred nikým iným. Môj svet je ešte v poriadku.