Ľudia sú naučení, že majú spať v noci a najlepšie osem hodín. A cez deň majú byť hore a pokiaľ možno pracovať. Ak nie u zamestnávateľa, tak doma a „venovať“ sa rodine. Toto zachovávanie „prirodzeného cyklu“ viedlo až k takým absurditám, že počas povinnej vojenčiny musel mať vojak osem hodín v kuse každý deň, či skôr večer (okrem cvičení a poplachov) na spánok. Odkedy som sa ale rozhodol ignorovať túto roky nám vštepovanú „prirodzenosť“, spím celkove menej a stihnem toho celkove viac.

Keď sledujete mamičky na materskej a ich deti, veľmi ľahko si všimnete, že nespia osem hodín v jednom kuse, ale spánok si rozdeľujú na viacero častí v rámci jedného dvadsaťštyrihodinového dňa. Aj deti v materskej škole popoludní na chvíľu si ľahnú a spia. Keď si pozriete starý film, veľmi často tam vidíte ľudí, ktorí si poobede „dajú dvadsať“ a schuti si schrupnú, aby potom pokračovali v prerušenej činnosti.

A v krajinách južnejšie od nás, v Taliansku či Španielsku, je aj dnes stále v kurze popoludňajšia siesta. Čas vyhradený oddychu, kedy sa nepracuje. To len turisti zo severu Európy sa dožadujú pozornosti o tretej poobede…

Takže som si povedal, že to s tou „prirodzenosťou“ asi nebude také, ako sa nám snažia nahovoriť „tí zhora“ a odmietol som vo svojom vnútri tézu, že deti vyrastú z potreby poobede si na chvíľu zdriemnuť. A vyskúšal som to, aké to je vrátiť sa späť a pospať si aj poobede.

Kedysi, keď som ešte počúval rádio a tie každodenné žvásty, vypĺňajúce čas medzi draho platenou hudbou a akožeSprávami, zamyslela sa jedna moderátorská dvojica nad tým, koľko kto potrebuje spať a keď zablúdili do ríše zvierat, úprimne poľutovala slečna moderátorka antilopu, ktorá podľa nej „chúďa malé, keď spí len osem minút denne“. Podľa tej blondýnky sa antilopa nevyspí, no podľa mňa antilope stačí práve osem minút, na rozdiel od človeka, ktorí musí spať osem hodín, aby svoje telo a mozog zregeneroval.

Naozaj musí?

A prečo musí človek spať?

Málokto si uvedomuje, že spánok pomáha oddýchnuť nie len telesnej schránke, ale aj mozgu. Že nepotrebujeme len uložiť svoje svaly a uvoľniť kĺby a chrupavky, aby sme mohli povedať, že sme si oddýchli. Že okrem toho musí aj mozog znížiť svoju aktivitu (lebo neprestáva pracovať ani v spánku, len nejde na plný plyn), aby sme mohli povedať, že sme pripravený na nový deň.

V oblasti tela uskutočnila zaujímavý pokus americká armáda. Dve jednotky pechoty, porovnateľné výcvikom aj kondíciou, nechali pochodovať rovnakú trasu. Prvá z nich išla tak dlho, kým vojaci vládali udržiavať tempo s plnou poľnou na chrbte, potom si oddýchli a znova pokračovali v pochode. Druhá jednotka pochodovala 45 minút, potom mali 15 minút pauzu, počas ktorej sedeli alebo ležali. A potom znova sa vydali na pochod. Čo myslíte, ktorá jednotka došla ďalej?

V prvý moment by nepoučený človek povedal, že tá prvá, čo sa neflákala, ale šla a šla. Keďže ale dávam tento pokus ako test, u tých, čo prevažuje šedá mozgová kôra nad svalovou hmotou už asi tušia, že výsledok nebude taký jednoznačný, ako by sa mohlo zdať. A je to naozaj tak. Partia pešiakov, ktorá často oddychovala, dokázala za deň prejsť väčší kus cesty, podala väčší fyzický výkon, ako tí, čo sa hnali za míľami vpred. Dovolili totiž svojmu telu regenerovať sa skôr, ako bolo veľmi unavené, teda „nabíjali sa“ z vyššej úrovne a preto mohli pochodovať rezkejšie a v konečnom dôsledku aj dlhšie.

Skorší oddych, ako padáme únavou, dovolí telu podať lepší výkon. A prečo by to tak nemohlo byť aj s mozgom? Tak som to vyskúšal.

Mal som k tomu ideálne podmienky. Ako freelancer som skončil začiatkom leta dlhodobý kontrakt, ktorý si vyžadoval moju častú prítomnosť na pracoviskách klienta v bežnej pracovnej dobe. Ostatné zákazky z oblasti obsahového marketingu mi teda dovoľovali pracovať „kedy chcem“. Takže keď som si jedného pekného popoludnia povedal, že sa mi akosi drieme, že by to chcelo kávu, namiesto voňavej šálky obľúbeného nápoja som si ľahol na gauč v obývačke. Nikto nebol doma, ticho a kľud.

Zobudil som sa asi za hodinu, prebehol maily v notebooku a šiel si uvariť kávu. Od rána som mal pripravený na písanie článok pre klienta. „Zbúchal“ som ho ani neviem ako, za chvíľu bol napísaný a po kontrole a oprave drobných chýb som musel konštatovať, že som ho napísal oveľa rýchlejšie, ako som plánoval.

Môj popoludňajší spánok mal ešte jeden dôsledok. Večer, či skôr v noci, sa mi v obvyklú dobu nechcelo ísť spať, zostal som hore asi ešte dve hodiny, kým som si ľahol. Očakával som, že ráno budem drichmať, ale opak bol pravdou. Vstal som ešte o pol hodinu skôr, ako zvyčajne. A pustil sa do písania pre klientov, lebo ráno sa mi píše najlepšie, keď som oddýchnutý.

Z jedného náhodného experimentu nemožno vyvodzovať závery. Ale ja som takto fungoval asi desať dní, kým moju šnúru popoludňajších schrupnutí neprerušili povinnosti, ktoré sa nedali odsunúť a popoludní som musel byť hore a venovať sa povinnostiam. No po pár dňoch som sa opäť vrátil k systému popoludňajšieho spánku, ktorý trvá od pol do poldruha hodiny.

A tu je pre mňa platný záver:

Ak si popoludní ľahnem na gauč alebo aj do postele a spím asi jednu hodinu, tak:

– Po zobudení popoludní sa mi lepšie pracuje, všetko zvládam ľahšie a rýchlejšie, ako keby som bol celý deň hore, ako „slušní ľudia“ a pracoval v kuse.
– Večer dokážem pracovať dlhšie a celkový výkon popoludní je vyšší, ako bez spánku poobede.
– Jedna hodina spánku popoludní mi nahradí dve hodiny spánku v noci, celkove teda spím o hodinu menej, ako keby som spal len v noci v jednom kuse.
– vypijem o jednu kávu menej, čo ale nie je ani výhoda ani nevýhoda, to je len fakt bez akéhokoľvek významu.

Takýto spánok „na viac krát“ sa odborne nazýva polyfázický spánok, pričom tých fáz, tedy spánkov, môže byť aj viac, tri či štyri za deň. To som neskúšal, lebo sa bojím, že budem do druhej rána čumákovať pri počítači a už o piatej budem zase pracovať 😀

Jeden čas som pravidelne cestovával autom do zahraničia. Odchod z domu o jednej po polnoci, celých osem hodín práca na PC a návrat domov okolo polnoci. To bolo aj na koňa veľa. Keď som odcestoval o hodinu skôr a nad ránom som si zdriemol v aute na parkovisku pri diaľnici, zvládol som celú cestu bez problémov a bez únavy. A s oveľa lepšou koncentráciou na cestu a premávku. A nemyslím si, že oddýchnuť si potrebovali moje svaly.

Je mi jasné, že pospať si poobede nemôže človek, ktorý pracuje v bežnej firme. Sú nejaké hodiny pre verejnosť, zákazníkov, na výsledky práce čakajú iní kolegovia. Pravda je však taká, že špičkové technologické firmy (Google, Facebook, Microsoft) ponúkajú svojím pracovníkom okrem špičkovo vybavených pracovísk aj relaxačné možnosti. Títo ľudia však pracujú hlavou a sú veľkým prínosom pre svojich zamestnávateľov. Na rozdiel od väčšiny našich „chlebodarcov“, ktorí považujú zamestnancov za otrokov bez akýchkoľvek práv či potrieb. A po opotrebovaní ich nahradia inými nezamestnanými.

Ja sa však považujem za slobodného človeka a robím si čo chcem a kedy chcem. Príjmem zákazku, ktorá ma zaujíma a posunie vpred, odmietnem takú, kde by som otročil bez možnosti vlastnej realizácie. A aj preto si môžem dovoliť spať vtedy, keď to moje telo potrebuje a nie iba vtedy, kedy mi to niekto dovolí.

Mimochodom, vedeli ste, že existujú dohady, ktoré spomínaný polyfázický spánok pripisujú aj takým velikánom, akými boli Leonardo da Vinci, Napoleon Bonaparte, T.A.Edison, Nikola Tesla, Winston Churchill? Ten posledne spomínaný hovorieval, že nebude stáť, keď môže sedieť a nebude sedieť, keď môže ležať. A že spal poobede, je známa vec. Aj to, že pracoval v noci. A dokázal Britom vyhrať vojnu.

Tomáš Votruba je povolaním programátor, ktorý navyše študuje psychológiu a v rámci projektu Media Workshop pripravuje tiež mikrokurzy na tému spania. Na otázku, čo priniesol polyfázický spánok jemu odpovedá: „Viac času mi prinieslo viac pokoja, teda menej stresu. Mám čas na ľudí, ktorých som predtým musel zanedbávať, som produktívnejší než ostatní, bez toho aby som sa musel zodrieť. Robím, čo chcem (o i. dobrovoľníčim), pretože viem, že si môžem takto veľkorysé nakladanie s časom dovoliť. Nie som nútený k nezdravému pragmatizmu a sebectvu. Polyfázový spánok teda vidím ako riešenie, ktoré zlepší nielen váš život, ale aj vaše medziľudské vzťahy. Vyžaduje síce určité prispôsobenie životného štýlu, napríklad by som asi ťažko mohol prijať prácu na plný úväzok s pevnou pracovnou dobou, ale odmení sa vám neopísateľne dobrým pocitom a zvýšenou hladinou energie.“

Zatiaľ sa mi nepodarilo spať bifázicky pol roka v jednom kuse. Vždy to musím na niekoľko dní zmeniť pre vonkajšie okolnosti. Ale keď sa dá, popoludní mám hodinku pre seba. Vráti sa mi väčšou výkonnosťou, viac dosiahnem.

Stačí si spomenúť, ako sa vám veľmi chcelo rozmýšľať a pracovať v týchto letných horúčavách. Než by som sa trápil nad počítačom dve hodiny nad tým, čo mi väčšinou trvá polhodinku, ľahol som si a pospal. Keď som vstal, bol som na tom lepšie s hlavou aj telom a posunul som si pracovnú aktivitu na nočnú dobu, kedy teplota klesla na prijateľnú úroveň. A pretože som nešiel spať vyčerpaný, ľahko sa mi zavčasu ráno vstávalo, aby som sa pustil do práce v čase, kedy to bolo telu príjemné a pre hlavu bezproblémové.

Freelancerom som sa stal aj preto, aby som si sám určoval životné a pracovné tempo. Sloboda vám dá netušené možnosti. Vyskúšajte!