Pokazilo sa mi auto a muselo na pár dní do servisu. A tak som si povedal, že tých pár kilometrov do svojej GardenOffice budem zatiaľ jazdiť autobusom. Dnes som mal cestu na zastávku o čosi dlhšiu a tak sa mi podarilo stretnúť troch bývalých kolegov, každého z inej firmy.
Jazdiť autobusom nepovažujem za extra výhru, najmä keď to mám tak, ako teraz. Čo autom prejdem za desať minút a od brány ku dverám to nemám ani tých dvadsať, tak autobusom to trvá hodinu. A najsmiešnejšie je, že po polhodine cestovania som asi tri kilometre od miesta, kde som nastúpil… Tento poľný expres totiž robí takú sľučku po dedinách, teda najskôr sa vzdiali od východzieho miesta, aby obišiel jeden ani nie kopec, znova sa k mestu priblížil a zahol do doliny. Dnes sme cestovali spolu so všetkými nastupujúcimi a vystupujúcimi ôsmi, hoci po iné dni nás bol aj dvojnásobok.
No a cestou na zastávku som sa dal ešte vybaviť letný strih, nech sa toľko nepotím. No a stretol som prvého bývalého kolegu. Trochu sa posťažoval, že prišiel znova o robotu a náhradná, s dochádzaním hodinu, bola blbá úkolovka, kde si pripadal ako otrok. Takže to má teraz nie najlepšie.
Čo si ho pamätám ešte z mladosti, vždy to mal tak nejak. Raz bolo super a potom zase nanič. A ani vtedy ani teraz neurobil nič, aby sa mal lepšie trvale. Naposledy sme spolu robili asi rok pred pár rokmi, často sa pracovne aj osobne rozprávali, ale sa nechytal, že som si radšej z dočasných „prebytkov“ zaobstaral starú barabizňu s pozemkom, kde trávim voľný čas, keď robiť nemusím alebo nemôžem pre cudzích, aby so mnou už nikto nemohol vykývať. Vlastné potraviny, najprv zelenina, neskôr ovocie a teraz už aj mäso a postupné zveľaďovanie. A najnovší prírastok – produkcia svojej energie. Čo už, niekto sa radšej bude celý život pretĺkať po prenájmoch, ako by vzal svoj osud do svojich rúk. Radšej sa vyhovárať, ako plánovať.
Druhý kolega sa nemal do reči, ani sa mu nečudujem, s fabrikou, kde mal významné technické postavenie, to ide dolu vodou, presne ako som predpokladal a ako som aj vravel, keď som radšej odchádzal, ako sa podieľať na takom pomalom umieraní. Nie ja som za to platený, aby firma „úspešne“ zbankrotovala.
No a tretieho bývalého kolegu som stretol po vystúpení z autobusu v cieľovej zastávke. „Ideš makať?“ opýtal sa hneď po pozdrave. Práve začalo drobne mrholiť, takže na žiadne veľké záhradné práce to nevyzeralo.
„Idem niečo urobiť“, odpovedal som po pravde. Vždy je čo robiť, len sa musí človek prispôsobiť aktuálnemu počasiu. A v najhoršom, keď je horúčava na nevydržanie alebo leje, zaleziem k počítaču, na smartfóne pustím hotspot a napíšem nejaký článok.
„Niečo je vždy viac, ako nič“ odvetil, keď som ho míňal.
Tento človek sa nikdy nesťažoval, hoci viem, že to tiež občas nemal ľahké. A perfektne zhrnul do jedinej krátkej vety celé dnešné dopoludnie.
Pridaj komentár