Od mája sa hovorí o ochrane dát a GDPR sa stalo strašiakom nie len technologických firiem. Všetci riešia emaily a nevyžiadané ponuky, dávajú podpisovať súhlas so spracovaním dát aj vtedy, keď to netreba a je to vyložená hlúposť a u lekárov opäť vyvolávajú podľa čísiel a sestrička sa vás pomaly bojí osloviť v čakárni menom. Ale predavačiek sa to zdá sa netýka.

Keď vojdete do predajne alebo reštaurácie, každý pracovník má na tričku či košeli pripnutú ceduľku s menom. Niekde s krstným meno, často s meno a priezviskom. Týchto ľudí sa netýka ochrana osobných údajov?

Pred pár rokmi bolo s veľkou pompou a hrozbou vysokých pokút, ako inak na Slovensku, zavedené povinné označenie personálu v predajniach a podobných prevádzkach. Všetci museli mať menovku.

Neviem, či sú sprostí zákonodarcovia alebo vedúci prevádzok, ale už vtedy som tvrdil, a za svojím názorom si stojím, že menovka je označenie toho označenia príslušnosti k personálu prevádzky a nie povinné zverejnenie mena a priezviska pracovníka. Mňa nezaujíma, či ma obsluhuje Zuzka, Miša alebo Michal, ja len chcem vedieť, kto je tu vedúci, kto je predavačka a kto je zákazník. Menovka má odlíšiť pracovníkov od zákazníkov. A kritizoval som zverejnenie plného mena každého zamestnanca. Zákazníka nemá čo zaujímať meno predavačky, jemu musí stačiť, že je to predavačka tohto obchodu a neoslovil iného zákazníka s prosbou o informácie o tovare, hoci aj ten ich môže mať a môže poskytnúť.

Právo na ochranu osobných údajov majú nie len anonymní diskutujúci na internete, ale aj bežní ľudia v bežnom živote. A pojem „menovka“ je pojem označujúci ten predmet, ktorý si musia každé ráno predavači a obsluhujúci personál pripnúť na odev. Nie je to označenie pre zverejňovanie svojho mena komukoľvek. Kedy to konečne už niekto pochopí aj bez toho, aby na udanie dostal pokutu?