Pokiaľ je firma dostatočne veľká a vyrába spotrebnú produkciu, môže byť myšlienka urobiť so zamestnancov svojich zákazníkov viac než zaujímavá. A pretože mám s takouto konverziou pozitívne skúsenosti, pozerám sa na terajšiu snahu SuperFirmy donútiť zamestnancov, aby sa stali aj zákazníkmi, za nanajvýš nešťastnú. Nie cieľom, ale prevedením.
Pred dlhými rokmi sme mali v skladoch s mesačným objemom predaja a expedície do výroby cca 2 mil. korún zásoby stavebného a zariaďovacieho materiálu za vyše trinásť miliónov. Už z týchto čísle musí byť jasné, že čosi nebolo v poriadku a že sa s tým muselo „pohnúť“. Zriadili sme teda podnikovú predajňu, v tom čase novinku, a ponúkli prebytočný materiál na predaj. Nastavili sme niekoľko cenových hladín a v prvom rade ponúkli materiál zamestnancom, až po uspokojení ich záujmu aj ostatným, bežným zákazníkom. Či už občanom alebo malých obchodníkom (v inej cenovej hladine).
Míňajúce sa zásoby sme dopĺňali pri nákupoch do výroby zaokrúhľovaním množstva smerom nahor, čím sa nám podarilo okrem iného dostať do vyšších nakupovaných objemov a tým aj k lepším nákupným cenám. Druhým zdrojom tovaru boli pohľadávky voči odberateľom, ktorí sa dostali do finančných problémov a ochotne nám „platili“ namiesto peňazí tovarom zo svojich zásob, ktoré nám účtovali v nákupných, ešte socialistických, cenách. My sme všetko predávali samozrejme za ceny takmer trhové, takže super zisk pre podnik a pritom vždy výhodný nákup pre niekoľko sto zamestnancov. A čo zvýšilo, išlo do voľného predaja, za najvýhodnejšie ceny v širokom okolí.
Tak sa nám podarilo výrazne zredukovať objem pohľadávok, získať hotovosť a znížiť objem zásob aj dobu obrátku zásob, čím sme šetrili kapitál. „Ochotu“ zamestnancov nakupovať vo firemnej predajni sme podporili vystavovaním kreditných poukážok (na požiadanie) vo výške mesačnej mzdy a po uskutočnenom nákupe sme v učtárni zamestnancom odrátali hodnotu nákupu. Trochu práce navyše, ale súčasne sme znížili potrebný objem hotovosti na výplaty.
Preto teraz len krútim hlavou nad správaním sa manažmentu SuperFirmy, ktorý nariadil každému zamestnancovi povinnú zrážku zo mzdy a vydanie nákupných poukážok (podobných stravovacím lístkom), najkupovanejší tovar zdražil o pár percent nad obvyklú cenu v okolí (vraj zamestnanci ho veľa kupovali) a na sklade je tovar len v zlomku hodnoty zrážok. A nezriedka je ten tovar drahší, ako kdekoľvek v inej predajni v meste.
Časť tovaru sú produkty vyrábané v prevádzkach SuperFirmy, časť nakupovaná od dodávateľov (pokiaľ sa zaplatia faktúry). Nemám však dojem, že by zamestnanci boli nadšení z takejto možnosti nakupovať v obchodnom dome. Obmedzený sortiment a fakt, že nakupovať musia v tomto obchode, to sú dve najvážnejšie trhliny tohto systému. SuperFirma tak dokonale zabila koncepciu „náš zamestnanec-náš zákazník“.