Druhý júnový týždeň sa Krtíšania symbolicky rozlúčia s hnedouhoľnou Baňou Dolina a na „Posledné Zdar boh“ pozvali aj obyvateľov mesta. Po zádušnej omši v predvečer „osláv“ sa bude konať rozlúčkové popoludnie na námestí vo Veľkom Krtíši. Čo baňa dala a čo vzala tunajším obyvateľom a ostatným občanom Slovenska najmä v posledných rokoch?

Ja som baník, kto je viac! Pod týmto budovateľským heslom došlo k rozvoju mesta z pôvodne bezvýznamnej dediny pri potoku v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Neskôr sa z mesta stalo sídlo okresu a to, ako okres Veľký Krtíš vznikol, na dlho poznamenalo jeho ďalší život.

Traduje sa, že novovzniknutý okres potreboval úradníkov a tých získali tak, že príkazom dostal každý predseda ONV (Okresný národný výbor – predchodca dnešného Okresného úradu) úlohu vyslať jedného úradníka. A tak sa do okresu nasťahovali úradníci a ich rodiny z celého Slovenska. A vy byť šéfom takého úradu, pošlete svojho najschopnejšieho človeka kdesi do pr… práce na konci sveta? No a ta sa tu stretol úradnícky „výkvet“ Slovenska 🙁

Ešte predtým tu však obyvateľstvo začali tvoriť samotní baníci. „Mesto“ tvorilo asi osem domov – bytoviek popri jednej vybudovanej ulici, neskôr pribudli ďalšie dve a k nim tri slobodárne. Tie sa neskôr prebudovali na Okresný súd, Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska a Polikliniku OÚNZ (Okresný ústav národného zdravia). Aj preto doteraz fungujúca slobodáreň má označenie „číslo štyri“ a mnohí mladí netušia, prečo… Iste chápete, že takémuto zlepencu budov sa nedá hovoriť mesto a preto sa vžilo pomenovanie „Sídlisko“ a objekty boli dlho označované poradovým číslom, ako napríklad „Sídlisko blok 9“. Nechvalne známe ako centrum neprispôsobivých je dnes po rekonštrukcii sídlom Daňového úradu.

Aj ďalšie ulice vznikali tak, že sa „prilepila“ ulica k už existujúcemu stavu a vznikli nové byty. Dlhé roky sa na potrubia vodovodu používali rúry z bane, takže nečudo, že vodovod často praskal a často bolo mesto rozkopané. Postupom času boli postavené aj administratívne budovy a školy, počas čakania na „svoju“ budovu všetko fungovalo v provizóriu. Na taký Kultúrny dom Krtíšania čakali osemnásť rokov. Povráva sa, že preto, aby sa z jeho rozpočtu stihlo postaviť niekoľko rodinných domov miestnej honorácie. Tej, čo sem bola „delegovaná“ z iných okresov… A pre takýto postup budovania dodnes mesto nemá poriadne námestie.

Mám z prvej ruky informáciu, že baník s rodinou čakal v Ostrave na byt dva roky (na slobodárni), v Handlovej pol roka a v Krtíši dostal kľúče od troch bytov, aby si vybral. Takže sa mesto rýchlo zaľudňovalo, s baníkmi prichádzali aj ich manželky a deti. Práve pre manželky baníkov tu postavili závod Štiavnickej Plety a v sedemdesiatych rokoch v niekom skrsla myšlienka postaviť v tomto rýdzo poľnohospodárskom okrese strojársku fabriku LIAZ. Čuduje sa niekto, že tento umelý „skvost“ už dávno nefunguje, rovnako ako Pleta, z ktorej ostali len zvyšky?

V časoch najväčšieho rozkvetu (a podpory zo strany štátu) zamestnávala Baňa Dolina asi tri tisícky ľudí. Plus všetkých okolo, ktorí zabezpečovali fungovanie bane. Od šoférov autobusov cez OPBH (Okresný podnik bytového hospodárstva) po lekárov a služby. A cestárov, ktorí ledva stíhali opravovať podkopané cesty. Dnes už najkratšia cesta na baňu takmer neexistuje, hlavnú cestu na Lučenec konečne po dvadsiatich rokoch opravili a už nie je ako horská dráha… Okresky na svoju obnovu ešte čakajú a asi aj čakať budú… Taká dedina Selce už neexistuje dávno a málokto si pamätá, kde stála…

To nie je jediná cena, ktorú museli Krtíšania „zaplatiť“ za privilégium byť baníckym mestom. V minulosti bolo uhlie cenným materiálom pre predstaviteľov štátu a preto sa do jeho ťažby celkom investovalo a v reáliách tej doby to bolo efektívne. No nič netrvá večne.

Po prevrate v roku 1989 nenapadlo múdre hlavy vo vedení bane nič geniálnejšie, ako sa osamostatniť v rámci privatizácie. Ako keby tie múdre hlavy nenapadlo, že keď sa oddelia od baní v Prievidzi, Novákoch a Handlovej, ktorých odberateľom bola dominantne elektráreň v Novákoch a predaj uhlia drobným spotrebiteľom je len kvapka v mori, že sa odrežú aj od zaručeného odbytu. Veď tam v Prievidzi boli všetci spolužiaci… prečo by mali voziť z väčšej vzdialenosti za drahšie peniaze menej kvalitné uhlie, keď nie je „ich“?

Tak sa aj stalo. Oficiálne sa to volá útlm. Odbyt mizerného uhlia viazol, nikto ho nechcel, v dedinách sa už kúri plynom. Ľudí prepúšťali. V hroziacom štrajku „zachránila“ podnik a zamestnanosť vláda „sociálnou ťažbou“. Inými slovami, vláda zariadila odbyt uhlia, ktoré nikto nechcel, za cenu, ktorá sa nikomu neoplatila a rozdiel zadotovala. Mojimi peniazmi, tvojimi peniazmi, vašimi peniazmi. Takže aby baníci, ktorých zostala asi desatina z pôvodného počtu, mali zamestnanie, my sme platili dane. Keby za tejto situácie baníkov prepustili a platili im podporu v nezamestnanosti, tak ako je to v iných podnikoch, určite by to vyšlo lacnejšie. Celkove určite.

Lenže to by sa na dotovanej ťažbe a „likvidačných prácach“ nemohli nabaliť ľudia, ktorí boli „pri kormidle“, či skôr „pri koryte“.

Môže sa niekto čudovať, že pri všetkých týchto okolnostiach som rád, že baňu konečne a definitívne zavreli a nebude ďalej prežierať moje peniaze?

Tento víkend Baňa Dolina prežerie posledné peniaze. V meste sa bude konať rozlúčkové stretnutie, na ktorom bude pivo a guláš zadarmo, pri príležitosti ukončenia ťažby. MUB (Modrokamenské uhoľné bane), neskôr Baňa Dolina národný podnik, po dlhých rokoch ťažby, rozkvetu aj úpadku a rozkrádania vo veľkom štýle veľkej privatizácie už nebude škodiť ani tomuto mestu ani tomuto štátu. Nech odpočíva v pokoji.