Sledoval som dnes dokument o ceste Alexandra Macedónskeho do strednej Ázie a o tom, ako ľudia z jeho výpravy prekladali babylónske klinové písmo do gréčtiny a tieto informácie ďalej posielali do rodnej krajiny. A ako celkom určite grécki učenci mali k týmto informáciám prístup a svoje vedomosti stavali na nich.

Časť vedomostí bola zabudnutá, keď bolo zabudnuté pôvodné klinové písmo. Keď neskôr boli objavené hlinené doštičky, kde na jednej strane bolo klinové písmo a na druhej grécky preklad textu, podarilo sa rozlúštiť omnoho viac pôvodných textov.

Z nájdených predmetov a dokumentov po starých civilizáciách sa mnohé dozvedáme o tom, ako žili a aké mali vedomosti a znalosti. Sú to nenahraditeľné zdroje.

My všetko riešime elektronicky. Namiesto Vianočných pohľadníc posielame SMSky, namiesto listov píšeme emaily alebo kecáme na Facebooku alebo inom chate. Knihy a časopisy máme tiež elektronické, dokonca aj zmluvy a faktúry. Fotografie a filmy ukladáme do digitálneho cloudu. Ak náhodou do tejto planéty vrazí nejaká kométa alebo buchne trochu väčšia sopka, čo po nás ostane?

Ostanú po nás zápisky?

V múzeách často vidíme historické knihy alebo listy slávnych osobností, ktoré sa po nich zachovali ako významná pamiatka. Ak o tridsať rokov otvoria múzeum dnes slávneho a významného človeka, čo budu ukazovať? Screenshot jeho Facebookového profilu? Alebo jeho tweety?

Žijeme túto dobu v duchu hesla „Rýchlo, rýchlo, povrchne“. Nie je čas trochu spomaliť?