Tento týždeň som pri prelaďovaní TV kanálov narazil na reportáž o záchrane veľrýb na plytčine na Novom Zélande. Takéto správy sa objavujú viac menej pravidelne, mení sa len miesto, kde sa veľryby začnú na pobreží objavovať. A vždy sa nájde skupina dobrovoľníkov, ktorí tieto veľryby tlačia späť do mora. Sledovanie reportáže zo „záchrany“ veľrýb ma prinútilo opäť sa zamyslieť nad tým, či sa nám to oplatí takto sa trápiť.

Moria pokrývajú väčšinu povrchu zeme a objem vody v nich je obrovský. Napriek tomu máme ako ľudstvo už celkom solídne poznatky o niektorých jeho častiach a živočíchoch, ktoré moria obývajú. Takže celkom dobre vieme, že veľryby sú celkom inteligentné živočíchy, ktoré okrem iného dokážu medzi sebou komunikovať aj na veľké vzdialenosti, využívajúc k tomu vodu ako médium na prenos špecifických zvukov.

Napriek tomu neexistujú presné poznatky o tom, prečo sa veľryby niekedy rozhodnú na nejakom mieste „vylodiť“ na breh a uhynúť. Existujú teórie, že sa jedná o hromadnú sebevraždu týchto morských obrov.

O tomto svedčí možno aj fakt, ktorý zaznel v spomínanej reportáži o hromadnom uviaznutí veľrýb na plytčine na Novom Zélande. „Záchranári“ vrátili do mora množstvo veľrýb, avšak mnohé z nich sa v mori otočili a znova podnikli výpravu na plytčiny, kde znova uviazli. A uhynuli.

Keď sa na to pozriem takto, tak sa musím znova pýtať, čo dáva človeku právo rozhodovať o tom, čo je správne a čo nie, kto bude žiť a kto nie? Veľryby sa rozhodli skončiť svoj život a vybrali si na to pláž na Novom Zélande. Čo doparoma dáva právo nejakým ľuďom nasilu ich vracať do mora? Do toho mora, ktoré sme im my, ľudia, znečistili a znečisťujeme prakticky neustále? Nie len odpadom, ropou, ale aj podmorskými káblami či neustálou lodnou dopravou?

Takže otázka u úvodu článku, či sa oplatí zachraňovať veľryby pred ich dobrovoľným rozhodnutím ukončiť svoj život na Zemi by mala znieť, či máme právo starať sa do nich. Máme právo zachraňovať ich aj proti ich vôli?

Vec sa totiž potom má tak, že ľudstvo nekoná dobro pre Zem, ale koná len to, čo sa jemu zdá ako dobré, hoci pre Svet je zlom práve to, čo robí Človek. Človek si rád rieši svoje osobné problémy a vykrikuje, ako mu ide o ostatných.