Každý (no dobre, tak skoro každý) sníva o tom, že raz bude žiť svoj ideálny život. Raz, keď… postaví dom, ožení sa, povýšia ho v práci, vyzdravie, zbohatne, zdedí po predkoch, prípadne vyhrá v lotérii. Doplňte podľa vašej reálnej situácie alebo podľa vašej fantázie. Ale prečo nežijete svoj ideálny život teraz?

Dnes ráno som sa prvý raz zobudil okolo tretej. Všade tma a kľud, pravda ak nemám na mysli ten rev vtákov všade naokolo. Môj karavan síce má izolačné plastové dvojsklá, ale je izolovaný tepelne, zvuky akosi prenikajú dnu stále. Zoberiem smartfón, pozriem na hodinky, na vstávanie je skutočne skoro, tak sa otočím na druhý bok a lepšie sa prikryjem paplónom. Nie je mi vyslovene zima ale je menej teplo, ako večer, keď som vypínal temperovanie plynovým kúrením a šiel o desiatej spať.

Druhý raz sa zobúdzam pár minút pred piatou. Vtáky stále vreštia a vypiskujú, ako si samce vyznačujú svoje postavenie a teritórium a ja počúvam, či v tom vreskote a pišťaní nepočujem známy zvuk. Nie, nemám svojho vycvičeného drozda. Vonku už je celkom svetlo, tak sa rozhodujem, že aj napriek „tichu“ už vstanem. Pri obliekaní si ranných teplých montérok a flanelovej košele mrknem okom cez okno von. Naproti vo voliére je môj dvojmesačný psík, leží v búde s hlavou na mojom starom tričku, ktoré si z búdy vytiahol a položil na prah. Je pokojný, neskuvíňa ako prvé štyri rána. Asi už jeho malá hlávka pochopila, že to nie je trest ani nič zlé, že ráno vždy prídem k nemu, otvorím voliéru, aby mal k dispozícii celý pozemok, poláskam sa s ním, poteším a tiež že dostane maškrtu. A potom už bude môcť vystrájať celý deň, poznávať svoje nové okolie. Pravda ak nebude celý deň spať 😉

Napijem sa bazovej vody s mätou a jahodami, na studeno vylúhovanými, z keramického krčiaška, ktorú pripravila moja žena včera popoludní a čo sme nevypili. Na ráno dobre padne. (pauza v písaní, psík sa práve zobudil z prvého ranného spánku – o pol druha hodiny neskôr pokračujem)). Opatrne otvorím dvere, vyjdem na paletu tvoriacu podestu a vtedy si ma Rusty všimne. Zdvihne hlavu, zašteká na pozdrav a potom spustí to jeho srdcervúce kňučanie. Našťastie už pozná pár slov a povelov a na slová „Počkaj, prídem“ sa upokojí, ale stále ma ostražito sleduje, ako idem podporiť kompostovacie procesy v kúte pozemka.

Keď otvorím voliéru, natešene vrtí krátkym chvostíkom, oblizuje mi ruky a chrúpe dve piškóty (dobre, že to nie je naopak 😉 ). A začína naše ranné kolečko. Ideme ku komore, kde namiešam nakvasenú pšenicu s vitamínovými doplnkami pre naše sliepky a zmes rozdelím do dvoch starých, ale dobrých a kvalitných smaltovaných hrncov po mame. Potom okolo psej voliéry prejdeme k voliére pre sliepky, ktoré sú ešte v kuríne, ale už ich počuť. Položím im jeden z hrncov na vyhradené miesto a ideme o kus ďalej k brojlerom. Šteniatko je stále pri mne, len sledujem či z pravej alebo ľavej strany. Ale už si pamätá pristúpenú labku (na mäkkom trávniku), tak je opatrnejší. Spoza pletiva sleduje ťažké veľké biele sliepky, oné sa opatrne obzerajú, čo je to za čudo. Do kŕmenia sa pustia, až keď sa vraciame s Rustym k nosniciam. Práve sa otvárajú dvierka na kuríne a sliepky v hustom zástupe zbiehajú dolu rebríkom, aby sa vrhli k hrncu s mäkkou pšenicou. A pozorujú „votrelca“ za pletivom. Už raz dostal klovanec zobákom, tak sa Rusty na pletivo veľmi netlačí.

Nechávame sliepky ich slepačiemu životu a vraciame sa ku komore. Treba umyť riad a pripraviť novú dávku obilia na zajtrajšie kŕmenie. Šteniatko sa stále motá okolo nádob, olizuje a prehĺta pšenicu (ale ju netrávi, je to vidieť v jeho truse). Keď je všetko hotové, ideme k nášmu miestu pri karavane. Slnko ešte nevyšlo, je vlhké a studené ráno, bude šesť hodín. Pre šteniatko je tu koberec, ktorý je ale vlhký od rosy, staré škridle a drevená laťovka, môže si vybrať, kam si ľahne. No vyberá si trávu pri mojich nohách. Je čas na rannú hru. Rastú mu zúbky, preto potrebuje do všetkého hrýzť. Aby neničil veci okolo, má tu dve drievka rôznej veľkosti, kupovanú hračku s lanom aj doma robený uzol a slučku z konopného povrázka. No najradšej sa hrá s mojou rukou alebo rukávom na košeli. Je čas na prvú výchovnú lekciu dnešného dňa. Odviesť pozornosť a ponúknuť alternatívu.

Je šesť, čas urobiť si raňajky, gazdovské. Doma pečený chlieb, tvaroh, šunka a plátkový syr, k tomu vlastné vajíčka varené na tvrdo. Kým to pripravím, zovrie voda v elektrickej konvici, na dne hrnčeka je list skorocelu kopijovitého, kvet bazy a tri lístky mäty, všetko to rastie na našom pozemku a práve som si to odtrhol. Tanier s tromi malými krajcami a hrnček vynesiem na stolík, ktorý som si sám poskladal zo starého šijacieho stroja po starej mame a nových drevoplastových dosák (na terasy). V chladnom ráne netreba dlho čakať, kým sa čerstvý a voňavý čaj dá piť, je to hneď. Usadám k raňajkám, Rasty sa prestáva hrať a chce vyskakovať na stoličku. Ale už vie, že sa nedočká. Malý kúsok šunky a vajíčka má síce pripravené na okraji taniera, ale dostane to až vtedy, keď ľudia dojedia. A tak prestane rýchlo dobiedzať (aj tak to nemá význam, neprinesie to výsledok – druhá výchovná dnes ráno) a vracia sa k hre. Ja dojedám a dopíjam, takto ráno na čerstvom vzduchu raňajky takmer kompletne z vlastnej záhrady vlastnými rukami dorobené chutia naozaj skvele. Rusty to sleduje, že je „po všetkom“ a posadí sa v očakávaní, čo bude nasledovať. Dostáva odo mňa najskôr kúsok vajíčka (zje ho z mojej ruky, nie zo zeme) a potom aj šunku. Tretia výchovná lekcia dnes ráno: oplatí sa počkať, odmena ťa neminie.

Ranná prechádzka a intenzívna hra na lov šteniatko unavila, je to vidieť na jeho prejave. Začína si hľadať miesto, kde by si ľahol. Pred chvíľou vyšlo slnko, ale koberec je ešte stále vlhký, škridle studené. A svieti ostro do očí. Rusty si volí tieň pod mojou stoličkou, čaká ho zaslúžený odpočinok po podanom výkone, o chvíľu zaspáva.

Sedím si a dopíjam zvyšok už studeného čaju. Vonku začína ruch. Jedna dôchodkyňa tiež nakŕmila sliepky a čímsi ešte šramotí na dvore, ulicou prechádzajú autá smerom do mesta. Vonku zúri ekonomická kríza, politická pandémia a konkurenčný boj, boj o prežitie aj kus žvanca. A všetci sa ho chcú zúčastniť. Ja vchádzam do karavanu, zapnem notebook a na smartfóne hotspot, skontrolujem maily a niekoľko webov, kde som registrovaný. Cez okno sledujem Rastyho, medzitým zmenil polohu, ale stále spí.

V mailoch ma zaujala ponuka newsletra jedného z veľkých čínskych obchodov. Dnes by som sa mohol po troch dňoch aj oholiť, ale nechce sa mi jednorazovou žiletkou máčať penu v miske s vodou (dnes do mesta nepôjdem), tak počkám na večer, keď príde žena z práce (a s obedo-večerou (dnes nebudeme grilovať)) a odbehnem autom do bytu umyť si vlasy aj sa oholiť. Ale ten zlacnený nabíjací elektrický holiaci strojček z českého skladu vyzerá zaujímavo, dám tomu šancu po, koľkých vlastne, rokoch? Že by to bolo už dvadsať päť, čo som prešiel na žiletky Gillette? Internet sa vlečie, objednávam v mobile, platím Paypalom a ešte reagujem na dve ponuky (remote) práce, ak bude čas, spravím dačo aj pre svoje konto v banke 😉

To ten čas letí, je už skoro osem, počítač a internet zvlášť je fakt zabijak času. Varím si kávu, idem von na slniečko k spiacemu šteniatku. Pozorujem svet okolo. Vtáčiky mi už nepripadajú tak uvrešťané, ako nadránom, sliepky si kotkodákajú ďaleko na to, aby to rušilo, ale príchod nového vajíčka vždy poteší. Za bránou ďalší sused trieli autom za prácou a peniazmi, ktorými zaplatí jedlo v Kauflande, aby vládal nasledujúci deň ísť do práce… A jeho pozemok, veľký ako môj, zarastá burinou, ledva stačí pokosiť a spáliť.

Kosačka sa ozýva z opačnej strany našej ulice, nezamestnaný štvrtý sused vie, čo so svojím pozemkom, aby mu nebol na oštaru, ale na úžitok. Nemá tam len trávu.

Šteniatko sa zobudilo, slnko dosiahlo jeho ležovisko, tak sa presunulo pod stolík, kde je tieň teraz a zasa spí. A ja so šálkou kávy, z ktorej pomaly upíjam, si robím manikúru prácou rozbitých nechtov, ktoré zarovnávam kúskom brúsneho hranolčeky z lídlovej sady brúsnych kameňov do vŕtačky. Baví má práca s masívnym drevom, ale nechty výstavné nemám. Zato voliéry aj prístrešok určite áno, keď ich všetci chvália a to sa medzi nimi našli aj „kolegovia“ od fachu. Dnes ma z dreva čaká len narobiť sekerkou špice na dvadsiatich agátových kolíkoch k paradajkám, ale nebudem budiť Rustyho zo spánku. Tiež by som si mal nazbierať z jahôd, ktoré sa nám začínajú červenať tak, že si toto leto opäť vyskúšam, aké je to prežrať sa jahodami. Pozerám na betónové détéčka a kamenivo, mal by som to urovnať, nech môžem nanosiť niekoľko stovák starých ale dobrých škridlí pod strechu. Do denného programu musím zahrnúť dvoch kuriérov, prvý dopoludnia dovezie zabudnutú položku z veľkej objednávky vybavenia pre Rustyho, druhý popoludní novú tlačítkovú nokiu so Symbianom, na tej mojej dvanásť ročnej odišli dve tlačítka, Prijatie hovoru/Protokol hovorov a Menu. Dosť dôležité tlačítka. Novú SD kartu s obsahom skopírovaným zo starej už mám pripravenú, no aj tak sa na výmenu neteším. Čo už, nič ma netlačí, kým to bude tiptop, môžem volať aj zo starého mobilu.

Popíjam kávu a rozmýšľam nad tými ľudmi. A nad sebou. Stále sa kamsi ženú. A snívajú, ako raz budú žiť ideálny život. Ale na to netreba byt v Bonaparte, apartmán na Donovaloch a leasing najnovšieho SUV. Šťastie a spokojnosť sa hľadajú inde. Ja som šťastný a spokojný tu, v malej dedinke, na vlastnom pozemku, ktorý mi slúži za fitnes centrum, stolársku dielňu, supermarket aj zoo. Kde nezáleží, koľko je hodín, ale koľko je do zotmenia. Kde robím len to, čo chcem a viem, občas čo musím. Vstávam ako naši predkovia, ktorí to mali dobre vymyslené. Ak sa v chyži kúrilo, tak len večer a ráno, keď už oheň dávno vyhasol, sa človek zobudil nenásilne na trochu chladu aj spev vtákov v okolí. Načo platiť za teplo v čase, keď spím? Celý byt v paneláku vykúrený a komu? Vstávať unavený na odporný budík lebo som šiel spať pozde, kukal som do bedne na stupídny program a žil som osud a emócie niekoho úplne cudzieho na obrazovke, ale nie svoje?

Jasne, aj ja potrebujem peniaze. Či už na elektrinu alebo na veci, ktoré si nevypestujem a nedochovám, lebo nemám čas (nechcem sa uštvať) alebo miesto alebo schopnosti a možnosti alebo ich neviem vyrobiť či nemám na ne stroje. Aj dane treba platiť. A aj ten internet. Môj otec v mojom veku bol už dôchodca. Mal odrobené, ako väčšina z nich hovorí a tak si mohol robiť čo chce, kedy chce a kde chce, ako ja teraz. Aj ja sa môžem považovať za dôchodcu. Aj keď mi poštou nechodí toľko peňazí, ako dostával môj otec. No ale v mojom dennom programe nabitom zážitkami z pobytu na čerstvom vzduchu je priestor aj na internet v počítači. Nie však na zabíjanie času, ale tvorbu prostriedkov. Zamestnanie strašne zdržuje od roboty.

Dopíjam kávu, šteniatko sa budí. Je čas na dnešnú dávku surového mäsa. Misku vylíže do sucha, pokračuje mojou rukou. Idem urobiť zopár tých kolíkov, ale veľa sa nedá. Veľmi ho zaujímajú agátové štepinky a že sekera je ostrá a nebezpečná, ešte našťastie nevie. Takže odnesieme drvené vaječné škrupiny sliepkam, nech nám do nich zabalia bielka a žĺtka a cestou trénujeme, pomocou pozitívnej motivácie maškrtou, chôdzu popri pánovej pravej nohe. Neveľmi sa darí, ale nejaká maškrta padne. U nás to nevadí, ale zajtra nás čaká cesta na očkovanie do mesta. A ľudia v meste sú veľmi zošnúrovaní všakovakými čudnými pravidlami. Ako by čisté svedomie a morálka normálnemu človeku nestačila.

No a pán doktor si psíka položí na stôl a bude ho prezerať, tak si to natrénujeme. Vykladám Rustyho na prázdny stolík, nesie to statočne, ako vždy potichu, len na postoji tela vidím, že má trochu strach. Hladkám ho a upokojujem, je to statočný psík. Síce sa opatrne pozerá dolu cez okraj stola tam, kde to pozná a kde má svoje hračky, ale moja prítomnosť mu dodáva sebadôvery. Skontrolujeme ušká, očká aj zúbky, nie je nadšený, ale nechá sa. Nakoniec ho neminie pochvala za statočnosť aj maškrta a nasleduje hra z lanami. A to už volá kuriér, prvý balíček je tu. Zoberiem psíka k bráne, jednak sa prebehne, jednak uvidí niečo nové. A o pár minút opäť spánok, aspoň môžem dopísať tento post.

Život môže byť príjemný aj bez toho, že by človek „zarábal milióny“. Dobrovoľná skromnosť nie je chudoba, určite nie materiálna. Ale najdôležitejšia je nezávislosť. Nebyť závislý od jediného zamestnávateľa (a jeho svojvôle), nebyť závislý od jediného (reťazca) dovozcu potravín, nebyť závislý od rozhodnutia (s)prostej väčšiny spoločenstva bytového domu. Nebyť závislý od „poskytovateľa zdravotnej starostlivosti“, čo zväčša predstavuje lekára, ktorý sa nestará o vaše zdravie, ale predpisuje zdravotnou poisťovňou schválené prostriedky na vaše choroby, ktoré vám (za vaše peniaze) „vydajú“ v doporučenej lekárni. A nezriedka to všetko patrí jedinému majiteľovi, ktorému ide len o vaše „dobro“. Nedajte si svoje peniaze vziať. Zdravie totiž nie je o tom aké prístroje a odborníkov majú v nemocnici, ale akú máte imunitu a kondíciu. A tá sa lekárni ale ani v hypermarkete nepredáva. Tá rastie a žije na vašom pozemku a vo vašom tele. Za vaše zdravie nie je zodpovedný ani lekárnik, ani zdravotná poisťovňa ani váš lekár, ale iba vy sami. Zdravie nie je v rúšku ale v hlave. (To som zvedavý, čo povie Rusty, keď ma zajtra uvidí u veterinára v povinnom rúšku. Ešte že za našou bránou prestávajú platiť nariadenia Únie a začína zvrchované územie).

Koľko času potrebujete, aby ste už začali žiť svoj vysnívaný život? Ja svoj ideálny život práve žijem. Teraz.