Referendum o rodine je na dohľad, opäť pôjdeme hodiť svoj lístok do urny. Určite teda tí, ktorí sú presvedčení o potrebnosti alebo nevyhnutnosti tohto referenda alebo tí, ktorých o tom v tejto predreferendovej dobe presvedčia mnohé blogy a weby, letáky a bilboardy, politici v telke či farári na kazateľnici. O čo ale v skutočnosti ide?

Vraj o rodinu. Posvätnú rodinu zloženú z muža, ženy a detí. A tento koncept je vraj nabúravaný homošmi. Či inými menami častovanými odlišnými ľuďmi. Sú iní, ako väčšina populácie, ale dovoľujú si mať „nároky“ ako obyčajní ľudia. Nikomu neubližujú, no sami sú často terčom útokov. A ešte si dovoľujú zaujímať sa o adopciu opustených detí z detských domovov.

V prvom rade si treba uvedomiť, odkiaľ sa berie nárok cirkvi na monopol o rozhodovaní, čo je to rodina. V našom geografickom prostredí niekedy v rannom stredoveku, po páde Rímskej ríše ako civilizácie a organizovanej štruktúry, sa začali spolužitia muža a ženy evidovať v cirkevných inštitúciách, lebo kto iný, ako farár, vedel písať a čítať? A prečo vlastne bolo potrebné evidovať tieto spolužitia?

Ešte donedávna žena sama ekonomicky nebola schopná prežiť. Potrebovala ochranu a živiteľa. A na druhej strane, ekonomicky aktívny muž, ktorý v podstate investoval do ženy, ktorá s ním žila, nechcel o túto investíciu prísť. A tiež majetok muža a ženy po ich smrti aby sa nestal korisťou mocnejších, sa stával majetkom právoplatných dedicov. Teda detí splodených v tomto evidovanom spolužití. Ktoré dostalo názov „manželstvo“ a neskôr sa z prostého evidovania stalo posväcovanie.

Dnes je manželstvo zväzkom, z ktorého vyplývajú mnohé právne skutočnosti. Okrem dedenia majetku spoločne nadobudnutého ide aj o právo užívania bytu nájomného či právo na informácie o zdravotnom stave manžela/manželky v prípade hospitalizácie. A mnohé iné „drobnosti“, ktoré nám za bežných okolností ani na um neprídu.

Ak sa spolu rozhodnú žiť muž a žena, automaticky získavajú tieto práva. Ak sa ale o rovnaký model spolužitia rozhodnú dve ženy alebo dvaja muži, nielen, že sú terčom posmechu alebo dokonca útokov, ale tieto práva im neprizná nikto ani po päťdesiatich rokoch vzájomného spolužitia.

Prečo?

Čo vám na tom tak vadí? Kde je kresťanské „miluj blížneho svojho ako seba samého“? Či to len v kostole? Veď možnosť žiť spolu pre vyčlenené štyri percentá neznamená, že si každý farár musí nejakého chlapa do postele nasťahovať. „Ži a nechaj žiť“. Nikto z nich nepotrebuje, aby sa zväzok muža s mužom alebo ženy so ženou nazýval „manželstvo“. Len nech majú voči sebe a inštitúciám práva, aké vyplývajú väčšine.

Do referendovej kampane sa samozrejme zapojili aj pracovníci církví. Občas je človeku divno z ich slov. Kde ostali kresťanské zásady, pravidlá, princípy vier? Či to len pre vyvolených platia? Prečo si myslíme, že ten „náš“ boh je lepší, ako ten „ich“? Prečo máme pocit, že v mene „nášho“ boha môžeme na niekoho útočiť a haniť „jeho“ boha? Alebo špiniť človeka, že v nijakého takéhoto farizejského boha neverí?

Obávam sa, že sa kazatelia stali nástrojom v tomto boji. Ale o čo vlastne die?

Ak by sa homosexuálnym párom dovolilo adoptovať si dieťa z detských domovov, čo by sa stalo? Ubudlo by detí v detských domovoch. Ba hrozilo by, že by sa nejaké detské domovy aj zavreli! A teda by o prácu prišla kopa ľudí. A kopa firiem, živiacich sa na poskytovaní služieb, ako je kúrenie, pranie prádla, dodávky potravín, kancelárskych potrieb, opráv a iných nevyhnutných služieb, by zrazu prišli o prácu a aj o nemalé príjmy. A ľudia, ktorí o týchto službách a ich objednávaní rozhodujú, asi tiež.

Tak ako naplniť detské domovy a zachovať si dobré kšefty? Tak že si vymyslíme, že prečo ľudia, čo sa o cudzie deti starať chcú, sa o ne starať nemôžu. Veď prečo by pre takéto páry nemali platiť rovnaké pravidlá, ako pre ostatné (sobášené) páry? Z rovnakého dôvodu, prečo pre cigánov neplatia rovnaké zákony, ako pre ostatných? Lebo sa to niekomu hodí a niekto na tom bohovsky zarába?

Vrcholí predreferendová kampaň. Ešte asi uslyšíme kopu rečí, kopu argumentov a kopu nezmyslov. Nezabúdajte však, že referendum nie je pre Parlament záväzné. Tak ako nebolo to vstupe do EÚ či NATO, tak ako nebolo (uskutočnené) referendum o rozdelení ČSFR. Ak však politici nás do tohto referenda silo-mocou ťahajú či tlačia rôznymi vyhrážkami o hroziacom nebezpečenstve pre rodinu (vašu?), tak od nás len chcú posvätenie toho, čo majú už dávno pripravené.

A túto hru ja s nimi nehrám. Do takéhoto referenda ja nejdem. Toto je totiž moje Slovensko.