Všimli ste si, ako ľudia radi všetko porovnávajú a priemerujú? Puberťáci si porovnávajú mobily, kto má väčší a kto v ňom má viacej jadier, dospeláci si porovnávajú, kto má väčšie auto a koľko má koní. Neskôr sa ženú za väčším domom, väčším psom, väčším počtom mileniek (a milencov). Ale viete, čo je zaujímavé? Že v dnešnej dobe snahy o neustály rast všetkého, vrátane HDP, sú tieto veci viac menej rovnaké. Porovnávané sú totiž s „priemerom“.

Ak má väčšina ľudí smartfón s displejom s uhlopriečkou 4 palce, tak 4,3 palcový je nadpriemerný. Teda dostačujúci na prezentáciu našej výnimočnosti. Ak majú všetci 4,5 palcový displej, tak sa ženieme za päťpalcovým. Ak väčšina ľudí jazdí na štvorvalcových motoroch vo svojich autách, tak šesťvalec je dostatočnou zárukou našej výnimočnosti. A tak ďalej.

Teda snažíme sa, drieme, makáme len dovtedy, kým nedosiahneme nejakú hranicu, o ktorej si myslíme, že je viac, ako priemer, že je vyššia, ako je hranica, ktorú dosiahli ľudia okolo nás. Že sme teda lepší od nich.

A úplne rovnako je to aj s platom.

Alebo skôr s príjmom. Lebo príjem môže tvoriť plat a možno aj niečo navyše. Vreckové, apanáž, výživné, bakšiše, príjem za fušky či druhé zamestnanie.

Zoberte si študenta. Štípko dostane stovku, od rodičov ďalšiu, sem tam babka prihodí dvacku. Keď veľa nemíňa, dá sa z toho existovať, keď ho doma cez víkendy prestravujú a na cestu vybalia. A vždy existujú brigády, kde sa dá privyrobiť. Také poldruha eura za vykladanie škatúľ v hypermarkete môže hodiť mesačne aj tridsať eur medzi prednáškami.

Čo sa stane, keď tomuto budúcemu inžinierovi ponúknete ľahkú prácu pri počítači, rovnaký čas ako medzi regálami, len dostane za ňu stovku? Myslím, že väčšina po tomto džobe skočí ako sliepka po dážďovke. Veď je to zvýšenie jeho príjmu takmer o polovicu!

Jeho podpriemerný príjem sa začína približovať príjmu tvrdo makajúceho pri páse. Vidina zaobstarania si všetkých „nevyhnutných“ vecí ho ženie dopredu, maká jako šrób, učí sa a užíva života tak, aby všetko stihol a na všetko mal.

Len do chvíle, kedy skončí školu a „zapojí sa do pracovného procesu“.

Študovaný chlapík, keď nie je sprostý a lenivý, môže dostať nástupný plat, ktorý síce nie je priemerným v národnom hospodárstve, ale je oveľa viac, ako majú všetci jeho spolužiaci zo strednej, ktorí sú radi, že zaplatia účty a vyjdú do výplaty, lebo na vysokú sa nedostali. Navyše sa toľko nenadrie, ako tí, ktorým sa učiť chcelo o trochu menej.

Mládenec je šikovný, zvláda zamestnanie ľavou zadnou. Stále má možnosť privyrobiť si stovku mesačne prakticky zábavou a mať ešte o čosi viac. Čo myslíte, koľko takých existuje, ktorí povedia „OK šéfe, ja to teda beriem“?

Málo, priatelia, málo.

Sú nad priemerom svojho okolia, dosiahli viac, ako ich spolužiaci a susedia. Netreba s snažiť, netreba ísť ďalej za svojimi (bývalými?) snami. Takto je to dobré, takto im to stačí.

A prečo píšem v úvode článku „chvála priemernosti“? Pretože sa mi to náramne hodí.

Ak je väčšina ľudí takto lenivá a pohodlná, tak potom sa dajú „preskočiť“ len s minimom úsilia. Stačí pracovať len o trochu viac, ako oni a dosiahnem viac, ako oni. Navyše sa nemusím báť, že sa s nejakým projektom zdržím a prídem s ním o pol roka pozdejšie. Nič sa nedej. Nikto ma nenaháňa. A keď nájdem iného šikovného mládenca, ktorý je ochotný pre mňa pracovať, nemusím sa báť, že si bude pýtať priveľa. Možno je len jeho hranica priemernosti o čosi vyššie, ako je priemer. A jednak nemá veľmi na výber, pre koho bude pracovať. Priemerní totiž nehľadajú pomocníkov, priemerní hľadajú slabších od seba, aby im ich priemer dlho vydržal.

Takže vlastne byť priemerným je náramne dobrá vec. Pre všetkých okrem mňa 😀