Je nedeľa, blíži sa čas obeda a panelákom sa rozlieha zvuk naklepávaných rezňov. Už ako malý chlapec som doma pomáhal v kuchyni a klepanie rezňov patrilo k „mojím“ povinnostiam. Robil som to celkom rád.

Moja mama ma naučila, že mäso na rezne treba naklepať, zľahka, nie rozbiť. Že tĺčik na mäso, používali sme drevený s kovovými plochami na naklepávanie, má dve strany a podľa tvrdosti mäsa treba použiť ten správny a hlavne treba na mäso ísť s citom.

A že s citom treba ísť aj na susedov. Môžem síce položiť dosku na naklepávanie aj s mäsom na drez a tak po ňom búchať tĺčikom, ale že potom bude celá bytovka počuť to klepanie a že nie každý má ten zvuk rád. Navyše, nie každý si môže dovoliť v nedeľu rezne a tak je lepšie, keď susedia nebudú vedieť, čo varíme na nedeľný obed.

Preto ma naučila, že si mám dať svoju detskú zásteru, dosku na naklepávanie rezňov položiť na kolená a tak pripraviť mäso na rezne. My budeme mať svoj obed a susedia svoj kľud.

Mám pocit, že dnes si opäť nie každý môže dovoliť na obed rezne z mäsa. A tí, ktorí si myslia, že na to majú, že dávajú susedom najavo, že na to majú. Naklepávajú rezne buď na stole alebo na kuchynskej linke, takže sa to rozlieha celým panelákom.

Neviem, či je to ich neschopnosť vžiť sa do pocitov iných ľudí alebo je to ich arogancia. Neprestáva ma ale prekvapovať údiv týchto ľudí, ktorí si myslia, že si môžu robiť čo chcú, keď zistia, že si aj vy robíte čo chcete.