Môj kamarát vždy prekvapoval svojich priateľov. Dostával ich často do nečakaných situácií a očakával, že ich vyriešia. A nie inak to bolo aj s posledným jeho „číslom“. Čo už, tak som teda aj ja zmenil plány a v sobotu sa s ním rozlúčil. Naposledy. A slzy uronilo aj počasie, a to poriadne.

Tibora som spoznal, keď sa vrátil z ročnej vojenčiny ako absolvent vysokoškolák a nastúpil u nás v meste do prvého (a posledného) zamestnania. V pridelenom byte som mu občas opravil vypínač alebo zásuvku, pretesnil vodovodný kohútik a iné drobnosti vyriešil, lebo socialistické OPBH nie je to, čo nás napĺňa spomienkovým optimizmom. Tento „kšeft“ mi ako študentovi dohodila moja mama poštárka. Takže som poznal aj jeho ženu a aj jeho dcéru a neskôr tiež syna.

Keď som sa vrátil zo štúdií, nastúpil som do zamestnania, ktoré som po pár rokoch vymenil, a potom som „skončil“ ako živnostník. Zrazu som nepatril pod nijakého „závodného lekára“, čo mi asi desať rokov vôbec nechýbalo, lebo som sa o seba staral a PN-ku som nepotreboval. Lenže hektický život prináša problémy a objavili sa tie zdravotné.

Môj kamarát medzitým skončil v nemocnici a stal sa obvodným lekárom. A bol aj lekárom mojich rodičov, hoci nepatrili na „jeho“ obvod, však slobodná voľba lekára, nie? Takže bolo prirodzené, že som sa stal jeho pacientom aj ja, lebo je len málo „moderných“ lekárov-farmaceutických dealerov, ktorým dôverujem a zverím starosť o svoje telo. Lenže aj lekári mávajú problémy, tie počítačové, takže sme sa stretávali oveľa častejšie a naše dlhoročné priateľstvo sa ešte prehĺbilo. Navyše bol taký cieľavedomý a vytrvalý, že po troch rokoch pravidelných jarno-jesenných problémov prišiel na to, čo mi je a poslal ma za tým správnym odborníkom. A takýto pozorný prístup mal ku všetkým svojim pacientom. Aj po vyriešení mojich problémov a aj po vyriešení jeho problémov sme sa často stretávali popoludní na káve a debatách, často so zaujímavými ľudmi, dokonca ma zoznámil s dvojicou, s ktorou som potom mal možnosť vybudovať veľké oddelenie v ešte väčšej medzinárodnej firme. Vďaka za to, Tibor 🙂

Bol som aj pri dvoch jeho významných životných udalostiach, ani jedna z nich nebola plánovaná, no stali sa, jedna príjemná, druhá tragická, obe poznamenali jeho život. Ešte ako jeho „domáci údržbár“ som dostal veľmi výhodnú ponuku na jeho študentský písací stolík, dodnes ho používam.

Pred tromi rokmi sa rozhodol ukončiť prácu v ambulancii, aj tak už veľa rokov presluhoval a už toľko nevládal. No hlava mu slúžila a ľuďom vždy pomohol a keď sa dalo vyliečil, keď sa nedalo, aspoň na dlho stabilizoval. Zakaždým, keď som bol u neho doma, mal kopu otvorených odborných kníh…

Tieto slová rezonovali aj v smútočnom príhovore v sobotu. Neskutočne veľa ľudí sa s ním prišlo rozlúčiť. Aj starostovia, bývalý aj súčasný, obce, kde mal dlhé roky nie len obvod, ale aj ambulanciu a vykonával pravidelné návštevy pacientov doma. Spolupracovníci a kolegovia, kamaráti aj pacienti. Nechýbal som ani ja. A viete, čo najviac prekvapilo?

„Doky“ bol Cigáň. Nehanbil sa za to, rovnako ako som sa ja nehanbil za to, že je môj priateľ aj môj lekár. A okrem jeho priamej rodiny tam boli všetko bieli ľudia. Plná sála a takmer plný dvor pred Domom smútku. Ľudia, ktorým nevadilo, že krátko pred pohrebom sa cez mesto prehnala búrka s krupobitím a pri vyprevádzaní auta s rakvou sa búrka zopakovala. Všetci sme prišli vzdať úctu dobrému, múdremu a láskavému človeku, na ktorého budeme ešte dlho spomínať.