Nedávno ma počas pešej cesty cez mesto prekvapila šikmá rampa z chodníka do jednej predajne. Pôvodný ľahko zdolatelný asi sedem centimetrový schodík z chodníka cez rám dverí do predajne teraz tvorí asi meter dlhá aj široká šikmá rampa. Nedalo mi a zašiel som sa do predajne spýtať, o čo ide.
Milá pani vedúca mi povedala, že štátny kontrolný orgán im nariadil vybudovať bezbariérový vstup pre vozíčkárov. Keby ho nevybudovali a nezaplatili, samozrejme, hrozila by im niekoľkotisícová pokuta. V eurách, samozrejme.
Takýchto šikmých rámp, vybudovaných aj na miestach, kde sa s nimi pôvodne nerátalo a kde sa ani nezmestia, teda nezmestili by sa, keby niekto neznásilňoval prostredie, sa v meste objavilo viacero. A významne znižujú šírku a tým aj priechodnosť chodníkov, zábradlie trčí do cesty chodcom a úplne super sú šikmé nájazdy z chodníkov do vozovky.
Prečo som taký roztrpčený z na prvý pohľad užitočnej veci? Aby sme ma nechápali zle, nie som zaujatý proti invalidom, odkázaným na invalidné vozíky. A ani im nestojím autom na vyhradených parkoviskách. Jediné, čo mi vadí, je moja operovaná chrbtica.
Pýtate sa, čo má moja poškodená platnička spoločné s invalidnými vozíkmi? Ak neviete, nemáte chorú chrbticu. A keď ju budete mať, tak ako väčšina starších ľudí, tak už bude pozde, už budú všade rampy a šikmé plochy pre vozíčkárov.
Potom totiž veľmi ľahko pochopíte, že keď kráčate po chodníku, vaša chrbtica je citlivá na každú nerovnosť. Stačí priehlbina v inak rovnom povrchu, ktorú si nevšimnete a pri došliapnutí takú bolesť ucítite, o akej ste ani netušili, že môže existovať. Keď pôjdete po chodníku a nad ním budú konáre stromov nízko tak, že pod nimi nedokážete prejsť vzpriamene, pri pokuse sa pokrčiť alebo zohnúť vás tak zabolí chrbát… A potom prídete k prechodu pre chodcov a namiesto schodíka cez obrubník tu ktosi vybudoval všade zošikmenia k ceste… zmena uhla chodidla tak zabolí v chrbáte, že vám to skriví tvár. A to máme leto, teplo, nikde žiadny sneh, na ktorom by ste sa mohli poškmyknúť a spadnúť. Pritom váš lekár vám padanie výslovne zakázal, lebo vás ľahko môžu rovno z takejto rampy pre vozíčkárov alebo chodníka upraveného pre vozíčkárov odviesť na operačný stôl neurochirurgie a budete rád, ak budete ešte niekedy chodiť.
Koľko je vlastne vozíčkárov v meste? Aký podiel zaujímajú v spoločnosti? Pritom každý chodník, každý prechod, každá doslova blbosť je upravená, aby sa mohol vozíčkár, ktorý sa tu vyskytne raz za mesiac, previesť na druhú stranu. Keby mali upravené dajme tomu pätinu prechodov cez cestu. Ale každý! A aký podiel zaujímajú v spoločnosti chrbtičiari? Koľko ľudí denne s chorou chrbticou prejde po takto upravených chodníkoch a prechodoch či rampách a trpí bolesťou? Na tých nikto nemyslí?
Nechať chodníky rovné a bezpečné pre zdravých aj pre ľudí s operovaným chrbátom nestojí žiadne peniaze. Zato vybudovanie rampy pre vozíčkára stojí pekný balík peňazí. A každé minuté prachy znamenajú pre štát 20% DPH. Firmy namiesto investícií do toho, čo sami potrebujú, alebo do platov zamestnancov (ktorí si aj tak zase kúpia, čo potrebujú, tie bankovky nikto nezje) musia investovať do stavebných prác. Len aby sa plnili nariadenia EÚ.
A čo sú vozíčkári vari nejak nadradení ostatným ľuďom? Čo majú väčšie práva, ako zdraví alebo inak chorí ľudia? Prečo musia ľudia s operovanou chrbticou trpieť každý deň preto, že sú ticho a nedá sa na nich toľko zarobiť?