Daniel Hannan  (článok vyšiel v čísle máj-jún 2013)

Časové oneskorenie skresľuje naše vnímanie cudzích krajín. Kedykoľvek sa zmienim, ako dobre si vedie napríklad Nórsko mimo EÚ, tucet prefíkaných ľavičiarov odvetí: „Takže by ste chcel vládne výdavky na nórskej úrovni?“ Nuž áno, chcel by som radšej vládne výdavky na nórskej úrovni (40,2 % HDP), ako britskej (47,3 %), aj keď by sme na tom určite mohli byť aj ešte lepšie. Ale čísla zjavne ľudí nezaujímajú – predstava Nórska ako socialistického štátu je pevne zakorenená v britskom povedomi a je ťažké ju zmeniť.

V prípade Islandu je vnímanie ešte skreslenejšie. Pred štyrmi rokmi si svet vytvoril dojem o štáte, ktorý je zmietaný bankovej kríze. Islandský sektor finančných služieb podľa toho príbehu vytesnil ako kukučka všetko ostatné z hniezda, takže keď prišla úverová kríza, ekonomika bola v troskách. Island sa stal synonymom bankrotu. Škótski unionisti hovoria Alexovi Salmondovi (škótskemu premiérovi, usilujúceho o nezávislosť Škótska – pozn. prekl.), že z ich vlasti urobí „druhý Island“. Kritici londýnskeho City hovoria o Londýne ako o „Reykjavíku nad Temžou“.

V skutočnosti je Island bohatší ako 22 alebo 23 (v závislosti na použitom meradle) z 27 členských štátov EÚ. Navyše ďalej rastie. Islandská ekonomika v súčasnosti rastie o 2,5 % ročne, zatiaľ čo ekonomika eurozóny sa zmenšuje.

Prečo si ten zmrznutý kus vulkanickej skaly vedie tak dobre? Z troch dôvodov. Po prvé, Island bol dostatočne múdry, aby nechal svoje banky padnúť, radšej než aby ich zachraňoval. Po druhé, Island nebol v eurozóne a tak mohol absorbovať časť šoku poklesom svojho výmenného kurzu, nie výroby a pracovných miest. Nezamestnanosť je v súčasnosti len na 5,3 percentách a islandská koruna sa s vracajúcim rastom spamätáva. Po tretie, Islanďania sú odolní ľudia, až dve generácie od prostého farmárčenie a rybolovu pre zabezpečenie vlastnej rodiny. Keď sa nedarí, nesťažujú sa u štátu, vyhrnú si rukávy a vráti sa do práce.

Islandské vyhliadky sa práve vyjasnili (doslova i obrazne: blíži sa časť roka, kedy slnko svieti aj po jedenástej hodine večer). Po krátkom ľavicovom vychýlení sa voliči vrátili k tomu, čo môžeme nazvať prirodzeným poriadkom. Strana nezávislosti, ktorá vyhrala všetky voľby od roku 1929 s výnimkou tých v roku 2009, znovu získala vedúce postavenie vo voľbách minulý rok (27. 4.). Zdá sa teraz isté, že vytvorí koalíciu s centristickou, ale euroskeptickou Stranou pokroku. Islanďania sa tešia na odstránenie protipodnikatelských regulácií zavedených predchádzajúcou koalíciou, na výrazné daňové škrty a na stiahnutie tej smiešne prihlášky na členstvo v EÚ.

Ako to, že sa Strana nezávislosti vrátila tak rýchlo po krachu, ktorý nastal za jej vlády? Islanďania majú zmysel pre perspektívu. V roku 1991, keď Davíð Oddsson započal osemnásťročné obdobie pôsobenia Strany nezávislosti v úrade, bola krajina na západoeurópske pomery stále chudobná, inflácia stúpala a rozpočet sa potýkal s výrazným deficitom. Oddsson drasticky znížil dane a privatizoval štátny majetok, čím vyvolal bezprecedentný hospodársky boom, ktorý bol v roku 2008 nasledovaný korekciou. Islanďania vedia veľmi dobre, že aj po tejto korekcii sú na tom lepšie, než si ich otcovia dokázali predstaviť. A vedia, komu za to vďačiť. Minister za ministrom zo Strany nezávislosti odstraňovali kamene, aby tráva – húževnaté tundrové trsy – mohla rásť.

Strana nezávislosti momentálne hosťuje polročné zasadnutie rady Aliancie európskych konzervatívcov a reformistov (AeČR), ktorého som generálnym tajomníkom. Pripomínajú nám ostatným, ako môžu konzervatívci uspieť podporou myšlienok trhu. Na rozdiel od väčšiny európskych stredo-pravých strán sa Strana nezávislosti vyhýba korporativizmu – a samozrejme aj EÚ, ktorá ho podporuje.

Je to posolstvo, ktoré rezonuje aj inde. Včera ráno prijala AeČR prihlášky na členstvo od troch ďalších stredo-pravých strán. Na rozdiel od väčšiny európskych zoskupení potichu rastieme. Ľudia počujú na volanie po slobodných národoch, slobodných ľuďoch a slobodných trhoch.

Ó áno, Strana nezávislosti. Samotný názov hovorí všetko, čo potrebujete vedieť. Nezávislosť – sjálfstæðis – je pre Islanďanov obrovsky dôležitá. Neznamená to len žiť vo zvrchovanej krajine, znamená to tiež byť samostatný, vzpriamený, neservilný. Dôvodom, prečo je prihláška do EÚ teraz prakticky mŕtva, je to, že Islanďania chápu spojitosť medzi žitím v nezávislom štáte a žitím nezávisle od štátu. Dúfam, že to isté sa dá povedať aj o mojich krajanoch.

Daniel Hannan je europoslancom za Konzervatívnu stranu Veľkej Británie.