Tešil som sa na jar, kedy príroda vymení šeď po zime za všeobjímajúcu zeleň a kedy ma zase začne baviť chodiť do prírody. Tieto prechádzky ma nabíjajú energiou, ktorú strácam pri práci a pri pobyte v priemyselných areáloch a mestských aglomeráciách. Chcem byť znovu súčasťou prírody. Nechcem len tliachať prázdne reči o ochrane životného prostredia, chcem byť jeho integrálnym účastníkom a chcem všetko vidieť.

Poznám ľudí, ktorí si nabalia svoj batoh a vyrazia do divočiny na niekoľko dní. Nie že by som už zabudol, ako sa spí „pod širákom“, iba mám radšej kratšie výlety. Mám to šťastie, že skutočná príroda, nie ľudmi vytvorená a „chránená“ začína hneď za mojím pozemkom a preto nemusím nič dlho plánovať ani sa pri ceste za prírodou presúvať hodiny autom, aby som zaparkoval pod vychýreným kopcom. Mne stačí jednoducho pokračovať v chôdzi ďalej, lebo tu ani plot a bránku nemám.

Jediné, čo musím urobiť, je nasadiť svojmu psovi obojok a stopovacie vodítko, lebo vstupujeme do poľovného revíru. Pre istotu. Môj pes už vie, že pôjdeme za hranice nášho pozemku, ktoré sa naučil rešpektovať a neprekračuje ich, ani keď je tu na voľno. A keď už si beriem z domu obojok a vodítko, zoberiem si aj svoj ďalekohľad. No a do puzdra na opasku aj niečo na svoju ochranu, keby niečo. Ideme do ozajstnej prírody, nie do parku.

Prvú časť cesty kráčame po svahu údolia, z ktorého je nádherný výhľad na protisvah a ďalej do nížiny. Môj psík sa najradšej pustí po stope zvierat, ktoré tu kráčali pred nami, ja sa zase rád pozriem do širšieho okolia. Ďalekohľady sú výbornou pomôckou, ako si priblížiť vzdialené lokality, ale tiež ako nenápadne pozorovať pasúcu sa zver.

Ďalekohľady mám dva. Jeden taký doslova detský, plasťák, ktorý mi dovolí v malom zornom uhle a s malým priblížením pozrieť sa na niečo bližšie. No a poctivý ďalekohľad s poriadnym zväčšením, kde je tú kvalitnú optiku aj cítiť na váhe. Zato ale mám z každej prechádzky silný zážitok, lebo mám všetko v okolí ako na dlani.