Keď som bol mladší, dostal som sa do situácie, kedy som si „musel“ pozrieť aj jednu televíznu rozprávku o Káčerovi Donaldovi. Avšak v každej situácii, v každom rozhovore, môžete zachytiť zdanlivo nepodstatnú vetu či poznámku, ktorá môže mať veľký význam v ďalšom živote. Či už priamo vo vašom, alebo vám pomôže chápať správanie sa iných ľudí.

Skutočne múdry človek si nikdy nemyslí, že už všetko vie. Preto aj v zdanlivo bezvýznamných situáciách sa dokáže poučiť, aby sa vyhol možným budúcim problémom alebo aby využil budúce možné príležitosti. Len hlupáci sú si sebou istí a o ničom nepochybujú.

A v tejto rozprávke pre zábavu detí bohatý Káčer Držgroš, aby zosmiešnil spoludebatujúceho, sa ho opýtal, či vie, poľa čoho sa pozná skutočne bohatý človek. A mladý bez váhania odvetil, že podľa toho, akú firmu riadi. Na čo ho Donald „uzemnil“, že podľa toho, akú firmu vlastní.

Občas si aj teraz spomeniem na túto rozprávku, ale vtedy som si okamžite spomenul na kamarátov-vodičov služobných vozidiel na ONV. Teda Okresnom národnom výbore, obdobe terajšieho Okresného úradu. Papaláši, ako sme ich volali, teda predseda, tajomník a podpredsedovia, boli malí vládcovia okresu. A aby mohli dobre vládnuť, mali k dispozícii služobné autá a služobných šoférov. A tie autá boli veľmi často oveľa lepšie, ako mali títo chlapi doma alebo ako sme používali my ostatní, obyčajný ľud, proletári. A šoféri boli patrične namyslení na to, v akých autách jazdia. Nevlastnili ich, ale mohli ich používať. Vozili sa v parádnych autách, zvyšok plebsu v hrdzavých šunkách.

Medzi vedúcimi predstaviteľmi okresu som nemal kamarátov, tak neviem posúdiť, ako namyslení mohli byť oni. Môžem si len predstavovať, ako im dobre robilo vyvážať si zadok v Tatre 613, Volge 24 alebo prinajhoršom v žigulíku. neboli to ich autá, ale mali ich k dispozícii. Papaláši aj šoféri ich mohli používať, dosť často aj mimo oficiálnych povinností. A mohli sa cítiť bohatí a mocní.

Samozrejme len vtedy, keď „poslúchali“, keď plnili úlohy na nich kladené, ako sa zvyklo hovoriť. Inak by boli odstavení, šli by od válova, ako sa tiež hovorilo.

Ľudia sa nemenia, menia sa len technológie, ktoré používajú.

A svet je dnes, po štyridsiatich rokoch, stále rovnaký. Mnoho ľudí má stále pocit, že sú „niekto“, keď môžu používať drahé autá a bývať v drahom byte. Lebo pracujú na pozíciách, kde zarábajú dosť na to, aby si to všetko mohli dovoliť platiť.

A ani ich nenapadne, že to už ďalší mesiac môže byť úplne inak. Že im leasingovka zoberie auto a majiteľ bytu ich z neho vysťahuje. Stačí, že nebudú „poslúchať“ a prídu o zamestnanie aj príjem. A nemusí sa len jednať o neplnenie bežných úloh. Čo keď si šéf zmyslí, že chcie niečo „navyše“. Budú môcť odmietnuť?

Dnes ľudia hovoria, že je výhodnejšie si auto, kolobežku, byt či elektrobicykel prenajímať, ako to vlastniť. Neuvedomujú si dve veci. Že to všetko funguje, kým oni dobre fungujú v systéme, ktorý ich platí a dovolil im takto žiť. A že ak nejakú vec nevlastnia oni, ale si ju prenajímajú, tak ju predsa vlastní niekto iný. A ako je možné, že ak im tvrdia, že niečo vlastniť je nevýhodné, tak pre tých vlastníkov, čo im to prenajímajú, to výhodné je?

Neuvedomujú si, že sú v takom prípade závislí, že nie sú slobodní, že sú otroci.

Môžete byť skvelý manažér, nie ste skutočne bohatý a nezávislý, ak firmu, ktorú riadite, vlastní niekto iný. Ak dom, v ktorom bývate, vlastní niekto iný. Ak niekto iný vlastní auto, ktorým jazdíte. Ak za všetko, čo používate, musíte platiť a na to všetko musíte každý mesiac zarobiť. Lebo inak…

Rozprávky nevznikli preto, aby deti zaspali. Rozprávky vznikli preto, aby sa dospelí zobudili.