V živote hádam každého z vás sa už stalo, že sa mu zrazu úplne zmenil život, že robil úplne inú prácu, ako dovtedy. Či už sa jednalo o nejaký radikálny zvrat v živote alebo o šancu, ktorá sa vyskytuje len raz za život. Po dvoch takýchto zmenách som bol presvedčený, že už som skončil s kariérou zamestnanca a viedol život malého podnikateľa s pár zamestnancami so všetkými radosťami i starosťami. No ale život je naozaj rozmanitý a jedného dňa som sa stal opäť zamestnancom na vedľajší úväzok. Táto etapa môjho pracovného života bola natoľko obohacujúca, že nemôžem inak, ako niektoré viac či menej úsmevné príbehy popísať.

Človek stretne v živote rôznych ľudí. Či už priamych a čestných, alebo aj zákerných a hlúpych. No vždy som sa držal názoru, že pri ceste „hore“ sa treba chovať slušne k ľuďom, ktorých stretám, lebo okolo nich pôjdem aj dole. Takže nemám v úmysle zosmiešňovať konkrétnych ľudí, preto tu ani nenájdete ich skutočné mená. Skôr to beriem tak, že pokiaľ vediete alebo vlastníte svoju firmu, môžete tu nájsť rady, ako firmu neriadiť. Ako sa naučiť na chybách iných. No a ak firmu nemáte, aspoň sa, dúfam, pobavíte.

Mal som možnosť firmu vidieť rásť od úplne malej, s pár ľudmi, po veľkú, kedy jej jedna budova nestačila. Mal som možnosť vidieť zmenu ľudí na riadiacich pozíciách od chvíle, kedy sa tlačili traja v jednej kancelárii až po rozťahovanie sa osamotených na trojnásobnej ploche. Mal som možnosť vidieť v praxi tzv. „problémy rastu“. Mal som možnosť vidieť reakciu vrcholných manažérov (majiteľku sme nikdy nevideli, to možno len tí vrcholoví manažéri) nato, keď boli s týmito školáckymi chybami konfrontovaní alebo keď boli na ne upozornení. Mal som možnosť vidieť tzv. „kindermanažment“ v praxi (v TV reklame bežne nejaká nová mamička objaví „nový Ariel“, moji kolegovia nedávno objavili kontingenčné tabuľky v Exceli – ktoré som v Lotus Improv používal, keď ešte Excel nebol ani na disketách).

V štátnej organizácii keď vedúci úseku robí chyby či nestačí na svoju funkciu, je normálne vyjadriť nespokojnosť, lebo sa to týka všetkých. V súkromnej firme je to ale vec majiteľov, akých schopných vedúcich dosadia na ich miesta, koho platia svojimi peniazmi a ako si nechávajú firmu humpľovať. Z pozície nestranného pozorovateľa je síce smutné vidieť, koľké stotisíce utekajú „do ľuftu“ neschopnosťou ľudí, ale nie je to bolestivé. Najmä pokiaľ tam robíte prácu, ktorá váš stále ešte baví, pokiaľ vás stále ešte dosť dobre platia a pokiaľ nie ste na nej (tej firme aj tej práci) závislý. Najsmutnejšie ale je, keď vidíte ten potenciál, vidíte tie úspory, vidíte tie možnosti rozvoja, ale ako vravia v Čechách, „Přes to vlak nejede“. Vtedy si uvedomíte, že hoci je v Kódexe napísané čosi o trvalom rozvoji, o poskytovaní kvalitných výrobkov do obchodnej siete, tak v skutočnosti je jediným cieľom manažérov zaistiť si pracovný komfort a výplatu s odmenami sebe, svojím príbuzným a dobrým známym a stratégiou je dostať výplatu ešte aj budúci mesiac… Zamestnanci ani perspektíva firmy nie je dôležitá, keď svoje už je doma.

Napriem tomuto neveselému záveru som presvedčený, že krátke príbehy, ktoré som sa rozhodol uverejňovať v rubrike SuperFirma budú aj pre vás úsmevnými.