Občas som len oči otváral, nechápajúc, čo sa nám tu snažia dnešní mladí nahovoriť, natlačiť, kam nasilu smerujú túto krajinu. Ako chcú všetko zmeniť a ako nepočúvajú, čo sa im snažíme povedať, vysvetliť naše skúsenosti, lebo nič nové v technológii moci nevymysleli, len nevidia, ako sú manipulovaní. A zrazu príde jeden britský novinár a všetko je jasné!

Pre poriadok uvediem, že ak som bol medzi prvými užívateľmi prvého internetbankingu na Slovensku, ak som sa podieľal na prevádzkovom testovaní prvého mobilného 2G internetu, ak som mal v podniku prvú laserovú tlačiareň v okrese a takisto prvý fax v okrese, tak ma ťažko niekto môže obviniť, že som málo pokrokový. Ak som inštaloval prvú počítačovú sieť v okrese v jednej obchodnej firme, asi nie som spiatočník. A ako s obľubou vravím dnešným mladým, všetky tie počítačové technologické vymoženosti, ktoré oni s takou obľubou používajú, sme vymysleli my.

Pri tom všetkom mi nejak nesedelo, čo sa snažili mladí progresívci presadiť na Slovensku. Mám celkom precestovanú nemecky hovoriacu Európu, a nielen ako jednodňový turista. Pracovne som mal možnosť pôsobiť v Poľsku aj Maďarsku, obe krajiny som spoznával aj ako turista. V Čechách som doma ako na Slovensku. Som stále málo európsky? Videl som toho dosť, spoznal celkom dosť ľudí a vôbec som si neidealizoval pomery na Slovensku.

Ale progresívne smerovanie sa mi vôbec nepáčilo. Nemám nič proti gayom a lesbičkám, vadí mi násilné pretláčanie tejto „agendy“ cez médiá a „umenie“ a pretŕčanie sa po uliciach. A to, že na tie ich dúhové pochody sa zvážali z celej Európy, že protesty boli putovné. Že to nebolo autentické. Nemám nič proti elektromobilom, sám sa chystám jeden kúpiť, pretože mi v mojom spôsobe využívania dáva zmysel, ale vadí mi násilné pretláčanie ich rozširovania a spôsoby možného sledovania aj ovládania na diaľku. Vadí mi násilná dekarbonizácia priemyslu v Európe, lebo si tým strieľame do vlastnej nohy z pohľadu sveta a tých 200 štátov, ktoré sa v ňom nachádzajú. Vadí mi likvidácia poľnohospodárstva a násilné vytváranie nepriateľa tam, kde by nemusel byť. Niektoré veci mi nedávajú praktický zmysel, vidím za tým len ideológiu. A vadí mi nemožnosť o tom diskutovať s týmito ľuďmi, veď „o pravde sa nediskutuje“, „ja nemám rada memorovanie“ a podobné bonmoty, svedčiace o tom, že tu chýba vzdelanostná základňa a z vedeckého poznávania urobili vedecký dogmatizmus, zákaz pokroku, zakonzervovali vedenie a každého túžiaceho po nových vedomostiach onálepkovali nepriateľom ľudstva.

Nechápal som ich názory, až kým ma jeden múdry, vzdelaný a skúsený človek neupozornil, že oni nemajú názory, oni zastávajú postoje. Zrazu všetko začalo dávať zmysel. A vzápätí sa na svetlo sveta dostala informácia, pre koho boli zastávané tie postoje. A za čie peniaze. Najväčší paradox na tom všetkom je, že to nezistil nijaký Slovák, že to nezverejnil nijaký vlastenec a nemá v tom prsty žiadny politik nimi tak nenávidenej súčasnej vládnej koalície.

Informáciu o tom, ako vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska sprostredkovane financovala „influencerov a verejne vystupujúce osoby“ na Slovensku, aby ovplyvňovali priebeh volebnej kampane, spoločenskej situácie a dosiahla pre nich priaznivého výsledku volieb, zverejnil britský investigatívny novinár, ktorý sa zaujímal, ako Britská vláda používa peniaze Britských daňových poplatníkov. A vykľulo sa šidlo z vreca!

Ešte sme nedostali kompletný zoznam osôb, financovaných cudzou mocou proti záujmom Slovenska, ako to žiadal od britského veľvyslanca náš minister zahraničných vecí, a už sa začali objavovať prvé mená zradcov a zapredancov a aj prvé trafené husi začali bagatelizovať svoj podiel na politickej kampani aj svoj podiel na rozdelenom koláči. Pretože zoznam osôb aj organizácií je dohľadateľný vo výročných správach neziskových organizácií a mimovládnych organizácií. A je to pekne široký zoznam.

Sú medzi nimi bývalí moderátori televízií, pôsobiacich na Slovensku, youtuberi a rôzny aktivisti či analytici, vystupujúci sťa by nezávislí odborníci v médiách a na sociálnych sieťach. Vysvetľujú nám za anglické peniaze, čo sú a čo nie sú hoaxy, kto je nepriateľ a kam by sme mali posielať naše peniaze. A tak vlastne vysvitlo, že celá kovidhistéria aj Ukrajinská vojna je len manipulácia verejnosťou, ktorá nemá s demokraciou ani slobodou nič spoločné, len mala za úlohu dosiahnuť poslušnosť Slovákov, jedných cukrom a druhých bičom. A slovenských janičiarov platila Británia.

Tak už je jasné, prečo tak tvrdošijne a jednohlasne hájili tieto svoje postoje. Dostali na ne noty. Dostali nakázané, čo majú hlásať. A za to dostali zaplatené. Niektorí priamo a niektorí „teplým flekom“ v Bruseli. A niektorí možno boli aj vydieraní. Lebo ak mladý človek strávi na „zahraničnom štúdiu“ nejaký ten čas, ale v podstate nám nie je schopný preukázať žiadnou odbornosťou, čo sa tam vlastne naučil, okrem teda „spoločenských štúdií“, a celé „štúdium“ bolo platené akýmsi „štipendiom“, tak je na mieste sa opýtať, aký vzťah k jeho štúdiu mala zahraničná tajná služba? A terajšia „nezávislosť“ takéhoto absolventa je nezávislosť od koho? A teda na kom je závislý a čo na neho majú? Čo tam stváral počas toho „štúdia“? Lebo na to, aby som mohol robiť televízneho hlásateľa, nepotrebujem študovať, stačí mi týždenný kurz, aby som hovoril pomaly, zreteľne artikuloval a správne dýchal pri čítaní napísaných viet.

Už v poprevratovom období boli slovenské tlačené médiá predané firmám s rakúskym a nemeckým, prípadne švajčiarskym domicilom. No nemeckého na nich okrem oficiálneho jazyka a sídla nič nebolo. Postupne sa k tlačeným periodikám pridali ich internetové verzie, časom vznikli a/lebo boli kúpené nové internetové médiá. Navonok to vyzeralo ako „bežná“ globalizácia, len normálny človek sa pýtal, načo je to dobré, kto potrebuje mať „pod palcom“ takmer všetky médiá v našej krajine? Čo tým sleduje? Odpoveď prišla najneskôr v roku 2020 s plánovanou pandémiou.

Vidly do toho hodila, ako sa vraví, prílišná sebavedomosť a bezočivosť. Všetci tí, čo nesúhlasili s oficiálnym naratívom, s pretláčaným jednotným názorom a kritizovali „vedecký konsensus“, boli zo všetkých médií odídení a ostrakizovaní. Skrátka kritici režimu prišli o prácu a komunisti by im mohli závidieť tú razanciu, s akou sa to všetko robilo, lebo vždy sa nájdu v národe zapredanci, čo za lepší kus žvanca budú robiť bacharov vlastným. Lenže keď je tlak príliš veľký, veľká je aj reakcia. Vyrojili sa „alternatívne“ médiá, ako im mainstream nadával a keďže tlačiarne a distribútori tlače boli „ich“, vysielacie frekvencie tiež, tak jediný spôsob moderného „samizdatu“ ostal internet. A motyka vystrelila! Mnohí odvážni a nebojácni jednotlivci zrazu zistili, že nie sú jediní exoti, ktorí sa „boja jednej injekcie“, ktorí radšej budú doma bez príjmu, ako v práci nosiť rúško a testovať sa. Zrazu sa ukázalo, že v krajine je minimálne polovica ľudí, ktorá kašle na pandémiu aj jej autorov a kašle aj na jej prisluhovačov z radov kolegov, susedov aj rodinných príslušníkov.

Musela nastať panika u tých, čo chcú riadiť svet zo zákulisia. Milióny investované do nákupu domácich médií a výchovy vlastných „redaktorov“ vyšumeli ako staré pivo z Hurbanova. Mohli písať iba ak tak pre tú svoju polovicu aj tak už presvedčených a výhodami kúpených opichaných, aj keď to všetko malo mať podenkový život. Médiá sú v podstate odpísané, keď predplatitelia budú plánovane odchádzať. A „alternatívcom“ skôr abonenti pribúdali. Vyhodení redaktori našli publikum aj príjem, presvedčení ľudia istotu v spoločnosti. Bolo treba improvizovať. A to je vždy drahé. Na svetlo prišli influenceri a aktivisti.

Keď človek vidí, ako desaťtisíce eur išli na všelijaké aktivity, festivaly, školenia, kurzy a prednášky, tak sa musí pýtať, čo preboha na tom toľko stálo? A kto vlastne dostal tie peniaze? A od toho už je len krôčik k otázke, či nešlo dačo „bokom“ aj ľuďom, vystupujúcim anonymne v platených moderovaných diskusiách slovenských internetových denníkov? Lebo bez registrácie a zaplatenia sa tam nedostanete, a tí, čo sú tam, tak všetci vlastne píšu v jednom tóne a keď nebodaj nejaký skutočný zanietenec si predplatí možnosť napísať svoj názor, tak je nie len kritizovaný ale aj z diskusií vyháňaný, aby nekazil jednotný dojem o jednotnom názore „verejnosti“. Alebo ako inak si predstavujete fašizmus?

Desiatky ľudí v desiatkach organizácií, navonok „nezávislých“, vytvárali spoločenský tlak, či už v médiách alebo na sociálnych sieťach, ale aj na námestiach, na zmenu výsledkov volieb. Demokratických volieb. V podstate chystali štátny prevrat, keď im manipulácia verejnosti pred voľbami nepriniesla želaný obrat. Starý vtip hovorí, že keby mohli voľby niečo zmeniť, už dávno by ich zakázali. A stalo sa. V Rumunsku zrušili výsledky prezidentských volieb, lebo vyhrával neprogresívny kandidát, ktorému v opakovaných voľbách zakázali kandidovať. Vo Francúzku zakázali kandidovať ďalšiemu kandidátovi. Tam zrejme progresivistický tlak nestačil. U nás im to nevyšlo „o chlp“, tak zvolávali na námestia ľudí, aby po voľbách zmenili ich výsledok „pokojnou cestou“.

Prečo vlastne? Lebo vládna koalícia nechce podporovať Ukrajinu? O Ukrajinu nejde, to je len postrádateľný nástroj. Cieľom je rozbiť Rusko, Ruskú federáciu. Získať surovinové zdroje. A v čom sa „previnila“ súčasná vláda? Nepostavila v minulosti diaľnicu do Košíc, neopravovala mosty, nedostatočne rýchlo modernizovala železničné trate. Na východ. A tak je problém cez Slovensko zásobovať Ukrajinu tankami a muníciou. Maďarsko tiež „štrajkuje“ a ešte keby prišli o Rumunsko, Poliaci by to sami nezvládli. A ešte k tomu si naši politici „vymysleli“, že nijaké zbrane a muníciu Ukrajine proti Rusku nebudú dávať, ale pekne za peniažky predávať. Takže namiesto ožobračovania Slovákov na tom táto krajina zarába. Neslýchané! My máme platiť tú vojnu, nie si nechať za ňu platiť Európskou úniou!

Celá tá „progresívna ulica“ sa ukázala ako dobre prepracovaný plán zákulisných globalistov s množstvom dobre platených „nezávislých“ analytikov, aktivistov, organizátorov festivalov, „anonymných diskutérov“ na internete a „odvážnych študentov“. Keď teraz všetko prasklo, že nešlo o súkromné iniciatívy, že nešlo o názory jednotlivcov, ktoré mali „zhodou okolností“ rovnaké alebo podobné, ako množstvo ďalších „pokrokových ľudí“, ale že to bolo dopredu pripravené, plánované a tie „názory“ boli vopred vypracované a ich šírenie zaplatené zo zahraničia, ako sa asi cítia obyčajní ľudia, ktorí uverili, že svet môže byť krajší, keď sa všetci spojíme, odovzdáme svoje práva niekomu „tam hore“, ktorý vie, čo je pre nás dobré? Že ich viedli na uliciach a námestiach falošní a podplatení ľudia? Že majú na fejsbúku za „priateľa“ v podstate podvodníka? Že z nich robili hlupákov?

Už keď končil kovidizmus, ktorý Putin zrušil v priebehu jedného pekného februárového rána, tak sa ozývali hlasy v štýle „čo sme si to sme si“ a zabudnime, odpustime, čo kto stváral v rozpore s Ústavou aj platnými zákonmi a Listinou práv a slobôd.

Nesúhlasím.

Osoby, ktoré za cudzie peniaze pracujú proti vlastnej krajine, musia byť pomenované, ukázané na nich prstom a potrestané. A pokiaľ sa nedá jednoznačne definovať, ktorý paragraf ktorého zákona porušili, tak je nutné v parlamente prijať zákon nový, ktorý takýmto osobám zakáže doživotne pracovať v akejkoľvek štátnej a verejnej funkcii a byť zvolený do podobného postavenia. Aby už nikdy nemohli škodiť krajine, v ktorej žijú.

A pokiaľ nežijú, zbaviť občianstva a majetku na území štátu. Vlastizrada sa nepremlčuje a neodpúšťa.

Korešpondenčná voľba musí byť zakázaná. Voliť na Slovensku môžu len ľudia, ktorí tu aj serú. Máme predsa zákony na určenie daňovej rezidencie. Žiješ tu a podnikáš, platíš dane, môžeš voliť. Nežiješ a neplatíš, trhni si nohou. Právo voliť musí byť spojené so zodpovednosťou za vývoj krajiny. A kto je aktuálne v zahraničí, hoci občan Slovenska a Slovenský daňový rezident, ak mu naozaj záleží na budúcnosti Slovenska, pricestuje na voľby. Ak nepricestuje, zrejme sú mu prachy prednejšie, tak nech sa prispôsobí väčšine.

Zasahovanie agentmi cudzieho štátu do našej vnútropolitickej situácie je neprípustné. Nás nemajú čo zaujímať mocenské chúťky kohokoľvek. My tu chceme pokojne žiť, spokojne pracovať a budovať svoju budúcnosť. A to s agentami-zradcami medzi nami nepôjde. Je najvyšší čas začať uvažovať o obnovení trestu smrti. Žiadne zľutovanie ani práva obetí nie sú dôležité, ide o ochranu obyvateľov krajiny pred podobnými akciami v budúcnosti. Exemplárny trest má zbaviť ľudí zradcov a odstrašiť v budúcnosti každého, kto by to chcel skúsiť. Keď môžu mať tresty smrti v Číne, a funguje to, prečo by sme ho nemohli mať na Slovensku?