Dnes som zašiel na obed trochu neskôr, jednoduchom som svoj obvyklý termín nestihol. Odmenou za to mi bolo jedenie v komornej atmosfére, bolo nás v reštaurácii len zopár. O to lepšie človek počuje, o čom sa niektorí hostia rozprávajú medzi sebou. Alebo s majiteľkou reštaurácie. Jedna pani zahlásila, že aké je to príjemné vychutnávať si polievku s pesničkou roka.
Pravda, v reštaurácii prakticky neustále vyhráva rádio, ba dalo by sa povedať, že vyvreskuje. V minulosti som si zvykol motoresty a penzióny, kde takto otravovali hostí, druhý raz nenavštevovať, keď som si chcel počas jedla aj oddýchnuť. Tu mi to nevadí, zjem jedlo, zaplatím a idem späť do kancelárie, kde si dám kávu vo väčšom kľude. Pravda, neoddychujem.
S tou pesničkou to neskončilo. Pani poznám z videnia z mesta, venuje sa celý svoj život, a že je dlhší, ako môj, financiám. Asi má na to žalúdok, ja by som to nedokázal. Neviem ubližovať ľuďom len preto, aby som prežil. Tak táto žena zahlásila, že túto pesničku, ktorá je v poslednom roku moderná ako prvý tanec mladomanželov a aj Adela Banášová ju mala na svojej svadbe (preboha, kto sa s ňou mohol oženiť?) pozná aj ako hudbu aj ako video (práve v tejto pasáži, čo hrajú, na videu lyžuje) a počúva ju každé ráno aj každý večer. A pozná všetky pesničky tohto interpreta. Ja som si pri tom uvedomil, že nepoznám ani túto pesničku (hoci na prvé počutie taký príjemný slaďák – možno by sa dali pri nej baliť ženy) ani interpreta, hoci vyslovili jeho meno.
A došlo mi, prečo túto ženu vždy vídam len samú, nanajvýš s nejakým klientom.
Namiesto toho, aby prežívala svoj život a zažívala svoje emócie, prežíva emócie druhých. A potom jej skutočný život uteká pomedzi prsty.