V súvislosti s oslavami konca Druhej svetovej vojny v Európe sa stále často pripomína, že ju rozpútal Sovietsky zväz, ktorý spolu s Nemeckom napadol Poľsko. A podsúva sa, že to bolo vlastne Rusko. A že Rusi sú zodpovední za 2. sv. vojnu aj jej obete.

A k tomu sa pridáva hanebný pakt Molotov-Ribbentrop o vzájomnej spolupráci Nemecka a ZSSR. A pri tom hanobení nástupníckeho štátu po ZSSR sa „zabúda“, že Sovietsky zväz neuzavrel dohodu s Nemeckom ako jediný, ale ako posledný z Európy! A že takú dohodu mali Nemci aj s Poľskom, a napriek nej ho napadli 1. septembra 1939. A 17. 9.1939 aj Sovietsky zväz a Poľsko si medzi sebou rozdelili.

Lož na lož, a pritom vieme, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Takže chápem, prečo to robia a chápem, že pri dnešnom stave školstva, kedy si absolventi uvedomujú, že vlastný rozum sa nenosí, že na skúške treba povedať to, čo autorita vyžaduje, inak nebude zápočet, nebodaj skúška zapísaná do indexu, si nikto neoveruje fakty, len sa spolieha na autority a počína si tak, aby „v skúške“ obstál.

A pripomeniem aj moje ďalšie obľúbené, že pri hodnotení a popise historických udalostí si vždy musíme pripomínať DÁTUM! A poznať MAPU!

Takže ako to bolo s Poľskom „odjakživa“? To by sme tu boli dlhé hodiny, kým by sme si prešli troje delenie Poľska. Začnime koncom Prvej svetovej vojny, kedy opäť vzniklo Poľsko ako štát, ktoré ale bolo vylúčené z rokovaní vo Versailles, pre svoje neopodstatnené a megalomanské nároky obnoviť svoje hranice spred vyše sto rokmi (než bolo vtedy rozprášené, lebo nevedelo kde je jeho miesto ani to, aká je jeho reálna sila – asi ako dnes). Takže Poliaci využili občiansku vojnu v bývalom Rusku a zaútočili, aby si prisvojili Litvu, Bielorusko, Ukrajinu. A zastavili sa až v Kyjeve. Tiež si myslíte, že Kyjev je poľský a má patriť Poľsku? A prečo? Tak už máte rámcový obraz poľskej nátury?

Hranice sa vždy určovali víťaznou bitkou alebo dohodou v prípade patu. Alebo sa dalo na návrh silnejšej mocnosti, ktorá mala záujem na mieri. Tak vznikla Curzonova línia, označujúca hranicu medzi Poľskom a ZSSR. Lenže Poliaci ju odmietli rešpektovať. A Rusi sa chceli venovať iným vnútorným záležitostiam, otázku svojho územia nechali otvorenú do budúcnosti.

Tá nastala koncom tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Stalin vedel, že Nemecko zaútočí na ZSSR, lebo vedel, že je to plánované a kto to potrebuje a prečo. Paktom Molotov-Ribbentrop si zaistil čas a materiálnu výhodu. „Všetci vedia“, že ZSSR zásoboval Nemecko pšenicou, železnou rudou, inými kovmi a mnohým iným materiálnym tovarom. Údajne odišlo zo ZSSR do Nemecka až milión železničných vozňov. Opýtal sa niekto, čo za to ZSSR dostal, za čo to „Rusi“ vymenili? Radšej nie, lebo by sa verejnosť (opäť) dozvedela, že to boli presné obrábacie stroje a presné strojárske výrobky, ktoré pomohli ZSSR modernizovať zbrojnú výrobu a pripraviť sa na budúcu vojnu s Nemeckom, s jeho technológiami. Nemci dostali suroviny, ktoré museli spracovať, ZSSR dostal hotové výrobky.

No a keď nevyhnutne Nemci obsadzovali Poľsko, ako nástupnú rovnú plochu pre ďalší útok na Východ, ZSSR si len zobral späť svoje územie, ktoré mu okrem iného prisúdilo medzinárodné spoločenstvo Curzonovou líniou, len Poľsko ju nerešpektovalo. A samozrejme tu hneď začali budovať obranné línie, lebo tie pôvodné boli stovky kilometrov od novej hranice vzdialené.

Vždy, keď vám niekto bude tvrdiť „svoju pravdu“, stačí keď si overíte historické fakty a pozriete sa na dobové mapy.