Nedávno som absolvoval svoju pravidelnú povinnosť – strihanie vlasov. Nemám ich rád priveľmi dlhé, nie len, že mi padajú do očí, ale najmä ich rozfúkava vietor a strapatý chlapec som už bol. Nie vždy je to „cool“ tak vyzerať. Takže som sa zašiel dať ostrihať. A nestačil som sa čudovať.

Mám už pár rokov tú istú kaderníčku. Nie že by som potreboval špecialistu na vlasy, ale mám rád, keď ma osoba, čo ma strihá, pozná, najmä aby poznala moju hlavu. Nechcem sa dať len tak vyšťukať, chcem aspoň trochu slušne aj po ostrihaní vypadať.

Sadol som si do kresla pred zrkadlo, cezo mňa prehodila tmavý plášť, aby mi strihané vlasy nepadali za golier košele alebo na oblečenie. Zobrala nožničky a hrebeň a na plášť padli prvé chumáče šedivých vlasov!

„To som až tak šedivý?“, opáčil som.
„Nuž nikto z nás nemladne“, odvetila vládkyňa nad dĺžkou mojich vlasov. A pridala historku z nedávneho politického mítingu, kde ich presviedčal jeden z kandidátov o svojich schopnostiach. Ju zaujalo najmä to, ako neodborne mal nafarbené svoje vlasy na čierno. Pokus o mladícky zjav mu zjavne nevyšiel.

Pridal som jednu aj ja, ako som u jedného zákazníka spolupracoval s mužom pred dôchodkom, ktorý mal záľubu v mladých ženách na pracovisku a tiež si farbil vlasy. Jeho havrania štica sa vôbec nehodila k jeho veku a stavu. Najsmiešnejšie je, keď umelá čerň zostáva na vlasoch, ale tie vyrastajú a pri pokožke sa objavuje ich pôvodná svetlá alebo sivá farba.

Rozhodne nepatrím k ľuďom, ktorí sa zmiera so všetkým, čo sa im prihodí. Ale svoje starnúce vlasy, ktorých hnedá farba prechádza do šedín, si rozhodne farbiť nebudem. Každý z nás by mal vedieť prijať svoj vek a s ním súvisiace zmeny a prispôsobiť sa mu. Čas totiž neoklameme a pretvárka vždy vyjde najavo.