Nedávno sme mali stretnutie spolužiakov. Vlastne dve stretnutia. Najprv stretnutie abiturientov a potom ešte zo základnej školy. Neviem, ktoré z nich bolo zaujímavejšie a zábavnejšie.

Spolužiaci zo strednej sa stretávame viac menej pravidelne. A celkom sa na to tešíme. Hoci pár spolužiakov sa vídavame aj v meste, predsa len toho času na pokec veľa nebýva, takže raz za päť rokov sa porozprávame každý s každým, aj s tými, ktorí musia do mesta našej mladosti pricestovať.

No a na poslednom stretnutí ktosi spomenul, že o dva týždne sa chystá stretnutie spolužiakov zo základnej školy, celého ročníka. Bolo nás päť tried, teda celkom slušná kopa detí. Ale vraj na toto v poradí už druhé výročné stretnutie je zatiaľ prihlásených asi štyridsať ľudí. A tak som si povedal, že sa prídem pozrieť aj ja. Zaregistroval som sa a v stanovený večer sa dostavil pred zvolenú reštauráciu.

Veselé to bolo už od začiatku. Tie dve panie pred vchodom som nespoznal, ony mňa áno. Musel som byť pekné kvietko 😉 Hoci je pravda, že som pred rokmi z titulu svojej práce aj hobby bol dosť známy na verejnosti. Vo vnútri som sa pozdravil so všetkými už prítomnými, aj tými, čo prišli za mnou. A všetci sme pochopili, že ten dlhý pohľad pri podaní ruky znamená „Kto do čerta si?“ a predstavili sme sa.

Sú spolužiaci, na ktorých človek nezabudne, možno aj preto, že sa s nimi stretáva v meste. Ale že som nespoznal Laca, s ktorým som pár rokov sedel v jednej lavici, to ma dostalo. Nespoznával som spolužiakov z tried na opačnom konci chodby, to som chápal. Ale to nevadilo. Keď som sa bavil s niekým, koho dobre poznám, vždy sa pridal do debaty niekto, koho som ja nespoznával, no môj kamoš áno. Zábave to nebránilo.

Samozrejme debatu sme dali aj s babami. S niektorými som v kontakte často, stretávame sa na ulici alebo pracovne, videli sme sa na stretnutí pred dvomi týždňami. Ale mnohé z prítomných žien mi boli úplne neznáme. A niektoré len zmenené časom. Potešiteľné bolo, že sa predstavovali svojím dievčenským menom, inak by sme boli úplne out 😉

žena….

Kde sú tie časy, keď sme za „našimi babami“ v triede pálili. Lenže vtedy na základnej škole sme pre ne boli malí. Ony radšej chodili „na prechádzky“ s chalanmi z vyšších ročníkov alebo rovno so stredoškolákmi. Brali sme to ako krivdu, že im nie sme dosť dobrí.

A keď teraz na stretnutí nás chodili pri debate vyrušovať, že aby sme si išli s nimi zatancovať, poznamenal jeden z kamošov: „Všimli ste si, aké sú tie naše spolužiačky staré?“